Tento príspevok sa venuje problematike predmetu civilného sporového konania. V prvej časti sa budeme zaoberať otázkami: Čo sa rozumie predmetom konania? Ako je predmet konania vymedzený? Prečo je jeho presné vymedzenie dôležité? V druhej časti sa na základe teórie predmetu konania pozrieme na rôzne prípady skutočnej a zdanlivej konkurencie nárokov. V tretej časti poukážeme na dva prípady zo súdnej praxe, v ktorých správne identifikovanie predmetu konania zohralo kľúčovú úlohu.

1. Pojem predmetu konania

 Správne vymedzenie predmetu konania má význam v rôznych situáciách, napríklad:

• pre určenie právomoci súdu alebo miestnej, vecnej a kauzálnej príslušnosti súdu,
• pre určenie, koľko nárokov sa uplatňuje v súdnom konaní (a aká má byť výška súdneho poplatku),
• pre posúdenie prekážky litispendencie a res iudicata,
• pre posúdenie otázky, či doplnenie nových skutkových tvrdení predstavuje zmenu žaloby alebo len doplnenie skutkových okolností bez zmeny skutkového základu,
• pre stanovenie rozsahu, o ktorom súd môže rozhodnúť; súd nemôže priznať viac (plus) ani niečo iné (aliud), ako žiadal žalobca.

Predmet konania je pojem procesný, znamená procesný (žalobou uplatnený) nárok. Nemožno ho stotožňovať s hmotnoprávnym (materiálnym) nárokom žalobcu.

V súčasnosti prevláda tzv. dvojzložková koncepcia predmetu konania, podľa ktorej je predmet konania (uplatnený procesný nárok) vymedzenými dvoma prvkami: petitom žaloby a v žalobe opísaným skutkovým základom. Táto koncepcia sa odráža napríklad v ustanoveniach o obsahu žaloby a o zmene žaloby.

Obsah žaloby: Podľa CSP § 132 musí žaloba obsahovať vo vzťahu k vymedzeniu predmetu konania žalobný návrh (petit) a skutkový základ (“opísanie rozhodujúcich skutočností”). Zmyslom týchto náležitostí je jednoznačne vymedziť (substancovať) predmet konania. Žaloba naopak nemusí obsahovať právnu kvalifikáciu nároku. Pre vymedzenie predmetu konania je preto nepodstatné, ako možno právne kvalifikovať plnenie alebo určenie, ktorého sa žalobca domáha na základe skutkových okolností prípadu opísaných v žalobe.

Zmena žaloby: V zmysle CSP § 140 je zmenou žaloby rozšírenie alebo zmena petitu (odsek 1) a podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností, čiže zmena skutkového základu (odsek 2).

Problematické je najmä druhé kritérium, konkrétne či doplnením skutkových tvrdení uvedených v žalobe dochádza aj k zmene skutkového základu. Pre riešenie tohto problému boli navrhnuté rôzne prístupy.

V súčasnosti prevláda tzv. teória životnej situácie (Lebenssachverhalt). Skutkový základ sa považuje za identický, ak zahŕňa skutočnosti patriace k tej istej životnej situácii. Životnou situáciou rozumieme súbor na seba nadväzujúcich skutočností, ktorý podľa všeobecne akceptovaného názoru vytvára jednotu. Napríklad, pri uplatňovaní nároku z vád dodaného tovaru môžeme za skutočnosti patriace k tej istej životnej situácii považovať predzmluvné rokovania, uzatvorenie zmluvy, dodanie tovaru a výskyt vady.  Z teórie životnej situácie vychádza aj nemecký najvyšší súd (pozri napr. rozhodnutie BGH NJW-77 2020, 373, bod 42).

2. Konkurencia nárokov

Dvojzložková koncepcia predmetu konania umožňuje posúdiť rôzne prípady existujúcej a zdanlivej konkurencie nárokov.

2.1   Konkurencia právnych noriem (zákonná konkurencia)

Príklad: Taxikár, ktorý je zároveň prevádzkovateľom vozidla, spôsobí dopravnú nehodu a zraní pritom pasažiera. Pasažier môže uplatniť voči taxikárovi nárok na náhradu škody a) z titulu porušenia zmluvy, b) z titulu porušenia právnej povinnosti (§ 420 OZ) alebo c) z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku (§ 427 OZ).

Zhodnotenie: V tomto prípade ide o jeden procesný nárok, ktorý je vymedzený požadovaným plnením a konkrétnou životnou situáciou (dopravnou nehodou); tento nárok možno priznať na základe viacerých právnych dôvodov (titulov). Konkurencia je tak v tomto prípade len zdanlivá.

Dôsledky: Ak sa žalobca v konaní dovoláva všetkých troch právnych dôvodov, nejde o uplatnenie troch rôznych nárokov; žalobca uplatňuje len jeden nárok a platí len jeden súdny poplatok. Aj keď žalobca žiadal v žalobe priznať plnenie len z jedného právneho dôvodu, môže sa kedykoľvek počas konania dovolať aj ostatných právnych dôvodov; nepôjde o zmenu žaloby. Začatie konania o nároku z jedného právneho dôvodu vytvára prekážku litispendencie pre uplatnenie tohto nároku v inom konaní z iného právneho dôvodu. Podobne, rozsudok o žalobe založený na jednej právnej kvalifikácii, vytvára prekážku res iudicata pre konanie o tomto nároku na základe inej právnej kvalifikácie. Ak teda žaloba pasažiera bola právoplatne zamietnutá pre nepreukázanie zavinenia podľa § 420 OZ, pasažier sa už nebude môcť úspešne domôcť náhrady škody v novom konaní s argumentáciou, že hoci aj neboli splnené podmienky zodpovednosti podľa § 420 OZ, podmienky zodpovednosti podľa § 427 OZ splnené sú—žalobcovi nič nebránilo dovolávať sa tohto právneho dôvodu už v skončenom konaní.

2.2   Reálna konkurencia (konkurencia nárokov)

Príklad: Banka poskytla klientovi úver 100 tisíc eur zabezpečený vlastnou zmenkou. Ak klient nesplatí úver, banka sa môže rozhodnúť, či bude dlžnú sumu vymáhať titulom nesplnenia úverovej zmluvy alebo titulom zmenky.

Zhodnotenie: V tomto prípade ide o dva samostatné nároky, ktoré sú previazané tak, že ak dlžník splní jeden, zanikne dôvod plniť druhý. Každý nárok sa však opiera o odlišný skutkový základ: prvý nárok sa opiera o podpis úverovej zmluvy, druhý nárok o podpis vlastnej zmenky. Hoci skutkové základy spolu súvisia a sú previazané, podľa všeobecného uznávaného názoru ich nemožno považovať za totožné.

Dôsledky: Každý z nárokov je samostatný. Ak žalobca uplatňuje oba nároky v jednom konaní, mal by platiť dva súdne poplatky, jeden za každý predmet konania (dochádza tu k zmnoženiu uplatnených nárokov v jednom konaní). Začatie konania o jednom nároku nebráni tomu, aby sa v inom konaní konalo o druhom nároku (nezakladá teda prekážku litispendencie). Podobne, rozsudok o jednom nároku nepredstavuje res iudicata pre konanie o druhom nároku (hoci prejudiciálne účinky nie sú vylúčené). Ak by žalobca požadoval zaplatenie sumy titulom zmenky a následne by sa v konaní začal dovolávať jej zaplatenia titulom úverovej zmluvy, šlo by už o zmenu žaloby, ktorú by musel pripustiť súd.

2.3   Alternatívna konkurencia

Príklad: Vlastník má nárok voči užívateľovi na odplatu za užívanie bytu titulom nájomnej zmluvy, resp. v prípade jej neplatnosti titulom bezdôvodného obohatenia.

Zhodnotenie: V tomto prípade ide o dve alternatívy toho istého nároku, teda o jeden nárok založený na alternatívnych právnych dôvodoch. Konkurencia nárokov je len zdanlivá.

Tento záver vyplýva z toho, že

• nárok sleduje ten istý ekonomický cieľ (dosiahnutie odplaty za užívanie bytu),
• vychádza z tej istej životnej situácie (užívanie bytu žalovaným na základe zmluvy),
• jednotlivé právne dôvody na priznanie nároku sú alternatívne (vzájomne sa vylučujúce),
• to, ktorý z právnych dôvodov sa presadí, závisí od právneho posúdenia platnosti zmluvy.

Dôsledky: Aj keď sa žalobca dovoláva v konaní oboch právnych dôvodov, ide o uplatnenie len jedného nároku a žalobca platí len jeden súdny poplatok. Začatie konania na základe jedného právneho dôvodu (napr. titulom zmluvy) zakladá prekážku litispendencie pre konanie o nároku na základe druhého právneho dôvodu (titulom bezdôvodného obohatenia poskytnutého na základe neplatnej zmluvy). Podobne, rozsudok o nároku založený na jednom právnom dôvode zakladá prekážku res iudicata pre konanie o tomto nároku na základe druhého právneho dôvodu. Ak sa žalobca v žalobe dovolá len jedného právneho dôvodu a neskôr sa začne dovolávať aj druhého, nejde o zmenu žaloby (nejde o „podstatnú zmenu alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností“ v zmysle § 140/2 CSP).

3.   Praktické prípady zo súdnej praxe

Vyššie sme uviedli základné princípy pre posudzovanie otázok spojených s predmetom konania. Teraz sa pozrime, ako sa tieto princípy prejavujú na praktických prípadoch zo súdnej praxe.

3.1   Príklad č. 1: Úrok z omeškania vs poplatok z omeškania (NS SR 1 Cdo 133/2009)

V roku 2003 Všeobecná zdravotná poisťovňa (VšZP) včas nezaplatila lekárni faktúru.

V prvom konaní pred Okresným súdom Nitra (OS NR) sa lekáreň domáhala voči VšZP úrokov z omeškania so zaplatením faktúry; OS NR žalobe vyhovel a rozsudok nadobudol právoplatnosť.

V druhom konaní (začatom po právoplatnom skončení prvého) sa lekáreň domáhala poplatku z omeškania so zaplatením tej istej faktúry (po odpočítaní úrokov z omeškania priznaných v prvom konaní). Výška poplatku z omeškania bola totiž vyššia ako výška úrokov z omeškania.

Okresný súd Bratislava V žalobu zamietol pre premlčanie.

Krajský súd v Bratislave (KS BA) rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovel—priznal lekárni časť poplatku z omeškania po odpočítaní úrokov z omeškania priznaných v prvom konaní. Vychádzal z toho, že žalujúca lekáreň má podľa zákona právo na poplatok z omeškania. OS NR v prvom konaní objektívne priznal len časť poplatku z omeškania—na tom nič nemení, že lekáreň sa v prvom konaní domáhala platby titulom úrokov z omeškania a že OS NR jej platbu týmto titulom priznal. Prvé konanie nepredstavuje prekážku res iudicata, keďže ním bola priznaná len časť nároku, pričom v tomto konaní lekáreň uplatňuje zvyšok. Nesprávne právne posúdenie nároku ako úroku z omeškania v prvom konaní je pre posúdenie veci bezvýznamné.

Na dovolanie VšZP najvyšší súd odvolací rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Vychádzal z týchto záverov:

• Poplatok z omeškania a úrok z omeškania sú odlišné právne inštitúty—v oboch prípadoch ide o sankcie za omeškanie s plnením peňažnej pohľadávky, ktoré tvoria jej príslušenstvo. Súd je pritom viazaný žalobou; nesmie prisúdiť viac alebo niečo iné.
• Ak sa teda žalobca v prvom konaní domáhal zaplatenia titulom úrokov z omeškania a  OS NR platbu právoplatne týmto titulom priznal, bol tým záväzne vyriešený hmotnoprávny vzťah medzi sporovými stranami.
• Súdy v druhom konaní boli právoplatným vyriešením hmotnoprávneho vzťahu prejudiciálne viazané, a teda nemohli znova právne prehodnocovať tento vzťah a priznať žalobcovi za to isté omeškanie poplatok z omeškania. Nie je pritom podstatné, či OS NR v prvom konaní posúdil hmotnoprávny vzťah po právnej stránke správne.

Bol názor najvyššieho súdu správny? Odpoveď je—nie. Závery najvyššieho súdu sa zakladajú na dvoch omyloch:

Prvý omyl spočíva v tom, že najvyšší súd považoval úrok z omeškania a poplatok z omeškania za dva rôzne nároky, z čoho podľa všetkého vyvodzoval, že ak žalobca požadoval v prvom konaní priznať plnenie titulom úrokov z omeškania, súd mu ho nemohol priznať titulom poplatku z omeškania—a naopak.

Tento názor nie je správny. Uplatnený nárok (predmet konania) je vymedzený petitom (v danom prípade požadovanou sumou) a skutkovým základom (v danom prípade faktom omeškania so zaplatením konkrétnej faktúry). To, či omeškanie medzi danými subjektmi v rámci daného vzťahu zakladá právo na úroky z omeškania alebo poplatok z omeškania, je len vecou aplikácie právnych predpisov na daný skutkový základ, teda len vecou právneho posúdenia. Ak daný vzťah medzi danými subjektmi spĺňa podmienky vymedzené v osobitnom predpise, veriteľ má právo na poplatok z omeškania; ak tieto podmienky nespĺňa, veriteľ má právo len na úroky z omeškania. Vecne sa teda nejedná o dva rôzne nároky, ale len o jeden nárok na plnenie založený na jednom skutkovom základe—to, či sa má tento nárok priznať z právneho titulu poplatku alebo úroku, je len vecou právneho posúdenia.

Z toho plynie, že lekáreň uplatňovala v prvom aj v druhom konaní ten istý nárok s tým, že v prvom konaní uplatnila jeho časť a v druhom konaní zvyšok.

Druhý omyl spočíva v tom, že najvyšší súd videl rozsudok z prvého konania ako prejudiciálne záväzný aj v otázke právneho posúdenia nároku (ako nároku na úroky z omeškania). Tento názor je nesprávny. Súd v ďalšom konaní je viazaný len právnym výsledkom konania určeným v právoplatnom rozsudku na základe daného skutkového základu (zjednodušene sa hovorí, že je viazaný len výrokom rozsudku). Nie je teda viazaný jednotlivými skutkovými a právnymi závermi, na základe ktorých sa súd v skoršom konaní k danému výsledku dopracoval a ktoré sú opísané len v odôvodnení rozsudku (tzv. objektívna hranica prejudiciality). Odôvodnenie rozsudku môže byť použité len na výklad výroku a identifikáciu skutkového základu, ku ktorému sa tento výrok viaže, aby bolo možné určiť, o akom predmete konania súd rozhodol. 

Odvolací súd preto v druhom konaní nebol viazaný tým, ako nárok právne posúdil OS NR v prvom konaní. Nič mu teda nebránilo, aby nárok vo svojom konaní posúdil ako nárok titulom poplatku z omeškania a následne aby na základe tohto právneho posúdenia dospel k záveru, že žalobca má nárok na náhradu do výšky poplatku z omeškania (po odpočítaní časti nároku priznaného v skoršom konaní).

Odvolací súd preto posúdil vec správne:

• Predmetom oboch konaní bol ten istý nárok—nárok na peňažné plnenie za omeškanie so zaplatením konkrétnej faktúry.
• V prvom konaní žalobca uplatnil časť tohto nároku, v druhom konaní jeho zvyšok—prvé konanie tak netvorilo prekážku res iudicata.
• Hoci OS NR v prvom konaní priznal časť nároku titulom úrokov z omeškania, odvolací súd v druhom konaní nebol právnou kvalifikáciou nároku prejudiciálne viazaný, a teda mu nič nebránilo právne posúdiť nárok inak.
• Ak teda odvolací súd dospel k názoru, že žalobca má nárok na poplatok z omeškania, bol oprávnený ho priznať (po odpočítaní časti priznanej v prvom konaní). Pritom nie je podstatné, ako právne kvalifikoval nárok žalobca alebo OS NR v prvom konaní.

3.2   Príklad č. 2: Plnenie na základe neplatnej zmluvy (NS ČR 32 Odo 160/2002)

Zhotoviteľ vykonal v roku 1993 stavebné práce na základe zmluvy o dielo. Keďže objednávateľ nezaplatil, zhotoviteľ žaloval o zaplatenie ceny diela. Prvoinštančný súd prvým rozsudkom priznal žalovanú sumu. Ale v roku 2000 odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil vec prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie s právnym názorom, že zmluva o dielo bola neplatná pre neurčitosť predmetu diela a dohody o cene. Na základe toho žalobca v roku 2000 zmenil žalobu tak, že žiadal priznať žalovanú čiastku titulom bezdôvodného obohatenia, ku ktorému došlo plnením na základe neplatného právneho úkonu (OZ § 451).

Prvoinštančný súd v druhom rozsudku žalobu zamietol pre premlčanie, pretože od vzniku bezdôvodného obohatenia do zmeny žaloby, ktorou bol tento nárok uplatnený, uplynuli viac ako tri roky (OZ § 107). Odvolací súd rozsudok potvrdil.

Zhotoviteľ podal dovolanie, v ktorom namietal, že nárok nebol premlčaný, pretože bol riadne uplatnený už v žalobe uvedením rozhodujúcich skutočností a petitom (požadovanou peňažnou čiastkou). Objednávateľ naopak tvrdil, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v žalobe uplatnený nebol, pretože žaloba nehovorila nič o bezdôvodnom obohatení (zhotoviteľ v žalobe požadoval len zaplatenie ceny diela).

Bol nárok premlčaný?

Najvyšší súd rozhodol, že nie. Nárok uplatnený žalobou je vymedzený a) uvedením rozhodujúcich skutočností a b) petitom (žalobným návrhom). Právna kvalifikácia nároku (ak sa vôbec v žalobe nachádza) nie je pre súd záväzná. Súd je viazaný vymedzeným skutkovým základom, ale nie jeho právnym posúdením zo strany žalobcu (zásada iura novit curia).

Zhotoviteľ v danom konaní uplatnil nárok na peňažné plnenie na základe konkrétnych stavebných prác vykonaných v zmysle konkrétnej zmluvy o dielo. Otázka platnosti tejto zmluvy je otázkou právnou, nie skutkovou. Právne posúdenie zmluvy ako neplatnej preto nemohlo znamenať zmenu skutkového základu. Úkon zhotoviteľa z roku 2000 (označený ako zmena žaloby) tak v skutočnosti (podľa svojho obsahu) nebol zmenou žaloby, ale len uvedením iného právneho dôvodu pre požadované plnenie. K uplatneniu nároku došlo už podaním žaloby, teda včas.

Poznámky

Rozhodnutie českého najvyššieho súdu je správne. Podľa teórie životnej situácie a dvojzložkovej koncepcie predmetu konania sa v danom prípade jednalo o jeden nárok (nárok na peňažné plnenie), ktorý bol založený vykonaním konkrétnych stavebných prác na základe konkrétnej zmluvy o dielo (skutkový základ veci). V závislosti od právneho posúdenia platnosti danej zmluvy možno tento nárok priznať na základe dvoch alternatívnych právnych dôvodoch:

1. ak súd posúdi zmluvu ako platnú, nárok možno priznať titulom zmluvy, teda ako nárok na zaplatenie ceny diela;
2. ak súd posúdi zmluvu ako neplatnú, nárok možno priznať titulom bezdôvodného obohatenia získaného plnením z neplatnej zmluvy (§ 451/2 OZ).

Jednotlivé právne dôvody sú alternatívne, čiže vzájomne sa vylučujúce. Od právneho posúdenia platnosti zmluvy závisí, ktorá z alternatív sa presadí. Ide teda o prípad alternatívnej (zdanlivej) konkurencie spomínaný vyššie (pozri časť 2.3).

Z prípadu plynie dôležitý poznatok: To, aké skutkové tvrdenia a dôkazy budú potrebné pre určenie výšku nároku, závisí od jeho právneho posúdenia. Ak nárok posúdime ako zmluvný nárok (nárok na zaplatenie ceny diela), jeho výška sa určí na základe zmluvného dojednania o cene. Dôkazom potrebným pre určenie výšku nároku tu bude len zmluva. Ak ale nárok posúdime ako nárok titulom bezdôvodného obohatenia, jeho výška sa určí na základe trhovej ceny vykonaných stavebných prác v danom čase; žalobca teda spravidla bude musieť doplniť skutkové tvrdenia a predložiť znalecký posudok na stanovenie trhovej hodnoty prác.

Doplnenie skutkových tvrdení a dôkazov potrebných pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia teda nepredstavuje zmenu skutkového základu (zmenu žaloby), ale len jeho dodatočné spresnenie (rozvedenie). Povedané všeobecnejšie, za zmenu žaloby nemožno považovať doplnenie takých skutkových tvrdení, ktoré sú potrebné na posúdenie nároku z hľadiska odlišnej právnej kvalifikácie. V terminológii CSP § 140 nejde o “podstatnú zmenu alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe”, čiže takéto doplnenie nepredstavuje zmenu skutkového základu, ktorá by zakladala zmenu žaloby.

Právne predpisy

Civilný sporový poriadok

§ 132 [Náležitosti žaloby]

(1) V žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh.

§ 140 [Zmena žaloby]

(1) Zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa uplatňuje iné právo.

(2) Zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe.

(3) Za zmenu žaloby sa nepovažuje úkon žalobcu, ktorým mení uplatnený nárok, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

Občiansky zákonník

§ 107 [Premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia]

(1) Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

(2) Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

(3)  Ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanie namietať.

§ 420 [Zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti]

(1) Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

§ 427 Zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov

(1) Fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky.

(2) Rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzateľ lietadla.

§ 451 [Bezdôvodné obohatenie]

(1) Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

(2) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

§ 517 [Úroky a poplatok z omeškania]

(2) Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Súdne rozhodnutia (výňatky)

Rozsudok BGH z 12.12.2019 – IX ZR 328/18 (NJW-RR 2020, 373)

42. a) Nach der in der Rechtsprechung des Bundesgerichtshofs anerkannten prozessrechtlichen Auffassung vom Streitgegenstand im Zivilprozess wird mit der Klage nicht ein bestimmter materiellrechtlicher Anspruch geltend gemacht; vielmehr ist Gegenstand des Rechtsstreits der als Rechtsschutzbegehren oder Rechtsfolgenbehauptung aufgefasste eigenständige prozessuale Anspruch, der bestimmt wird durch den Klageantrag und den Lebenssachverhalt (Anspruchs- oder Klagegrund), aus dem der Kläger die begehrte Rechtsfolge herleitet. Nicht nötig ist es, dass der Kläger den rechtlichen Gesichtspunkt bezeichnet, unter dem sein Sachvortrag den Klageantrag stützt. Die Subsumtion des vorgetragenen Sachverhalts unter die in Betracht kommenden gesetzlichen Tatbestände ist Sache des Gerichts. 

Preklad:

Podľa procesného chápania predmetu sporu v civilnom procese uznávaného v judikatúre Spolkového súdneho dvora sa žalobou neuplatňuje konkrétny hmotnoprávny nárok, ale predmetom sporu je samostatný procesný nárok chápaný ako žiadosť o právnu ochranu alebo návrh právneho následku, ktorý je vymedzený žalobným návrhom, a životnou situáciou (dôvodom žaloby, resp. nároku), z ktorej žalobca vyvodzuje požadovaný právny následok.

Nie je potrebné, aby žalobca uviedol právny náhľad, na základe ktorého ním uvedené skutkové tvrdenia podporujú žalobný návrh. Je vecou súdu, aby tieto skutočnosti subsumoval pod tie zákonné skutkové podstaty, ktoré prichádzajú do úvahy.

Uznesenie NS SR z 29. 4. 2010, sp. zn. 1 Cdo 133/2009 (X/Všeobecná zdravotná poisťovňa)

Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

Poplatok z omeškania a úrok z omeškania sú odlišné právne inštitúty, ktoré zákon ako sankčné opatrenie za nesplnenie povinnosti z konkrétnych právnych vzťahov odlišuje (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 17/2005 z 30. novembra 2006).

Úrok z omeškania, resp. poplatok z omeškania ako príslušenstvo pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka) sú hmotnoprávnym nárokom, na ktorý sa rovnako ako na pohľadávku, ku ktorej sa viažu, vzťahuje zásada vyjadrená v ustanovení § 153 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorej je súd viazaný návrhom a okrem prípadov uvedených v tomto zákonnom ustanovení, nesmie prisúdiť viac alebo niečo iné (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 1998, sp. zn. 1 Cdo 58/98, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 5/2000).

Ak na príslušnú sankciu síce právo vzniklo, bez návrhu priznať súdnym rozhodnutím poplatok z omeškania alebo úrok z omeškania možné nie je (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 72/2008 z 30. septembra 2009).

Pokiaľ už súd raz za totožné omeškanie dlžníka s plnením peňažného dlhu právoplatne priznal sankciu spočívajúcu v úroku z omeškania, je treba takéto vyriešenie hmotnoprávneho vzťahu medzi tými istými účastníkmi ako konečné a záväzné rešpektovať. Nie je preto v ďalšom (inom) občianskom súdnom konaní možné už v predošlom súdnom konaní raz právoplatným rozsudkom vyriešenú otázku hmotnoprávneho vzťahu účastníkov (rovnaké omeškanie a jeho dôsledok) znova právne posudzovať (prehodnocovať) a z toho istého omeškania (za to isté omeškanie) priznať poplatok z omeškania (ako ďalšiu sankciu v podobe iného než už skôr priznaného príslušenstva pohľadávky).

Právoplatné súdne rozhodnutie zakladá stav právnej istoty, resp. odstraňuje stav právnej neistoty účastníkov konania, pričom dôsledok právoplatnosti súdneho rozhodnutia znamená, že rozhodnutie sa stáva pre účastníkov zásadne nezmeniteľným a záväzným; takéto rozhodnutie získava vynútiteľnosť a je pre súd v inom konaní tých istých účastníkov záväzné. Právne vzťahy ním vyriešené je možno spochybniť len osobitne kvalifikovaným spôsobom—mimoriadnymi opravnými prostriedkami (v prípade schváleného zmieru prichádza do úvahy postup podľa § 99 ods. 3 O.s.p.).

Keďže—ako už bolo vysvetlené—súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, nie je vonkoncom rozhodujúce (podstatné), či súd v právoplatne skončenom konaní správne alebo nesprávne právne posúdil priznaný nárok (príslušenstvo pohľadávky). Klásť si otázku, či civilný súd v predošlom konaní vec /priznaný nárok/ správne alebo nesprávne právne posúdil, je nielen zbytočné, takáto otázka je úplne nepatričná (nemá byť prečo položená): so zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia je akékoľvek „nové” právne posudzovanie právoplatného súdneho rozhodnutia v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov vylúčené (neprípustné). Iné riešenie by znamenalo, že súd môže porušiť viazanosť uloženú mu zákonodarcom v citovanom ustanovení § 159 ods. 2 O.s.p.

Nemožno napokon obísť, že aj samotná citovaná hmotnoprávna úprava (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka) vylučuje, aby za to isté omeškanie patril aj úrok z omeškania aj poplatok z omeškania; buď bude patriť úrok z omeškania alebo poplatok z omeškania, nie však obe príslušenstva spolu (jedno príslušenstvo pohľadávky vylučuje súčasnú existenciu druhého príslušenstva).

Odvolací súd prehliadol (nerešpektoval) v tejto právnej veci povinnosť aplikovať § 159 ods. 2 O.s.p., t. j. neopomenúť dôsledok vyplývajúci zo záväznosti rozhodnutia vyhláseného v spore vedenom pod sp. zn. 7 C 58/2004 na Okresnom súde Nitra—konzumpčný účinok (dosah) takéhoto právoplatného rozsudku. Chybne sa totiž považoval byť neviazaný právoplatným súdnym rozhodnutím vydaným v spomenutom spore medzi žalobkyňou a žalovanou. Záver odvolacieho súdu, že je právne irelevantné, že žalobkyňa si na Okresnom súde Nitra uplatnila peňažnú pohľadávku z právneho titulu úroku z omeškania, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté vyhovením žalobe, bol preto nesprávny. Pre tento mylný záver (východisko) odvolací súd nemal za potrebné sa ani oboznámiť s obsahom spisu Okresného súde Nitra sp. zn. 7 C 58/2004. Tým, že hoci uvedený spis je podstatný pre vecne správne rozhodnutie, odvolací súd ho nepripojil a zákonne konformným spôsobom nevykonal dokazovanie týmto listinným dôkazom ( § 129 ods. l v spojení s § 211 ods.2 O.s.p.), došlo k postupu súdu, ktorý je treba považovať za inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.

Rozsudok NS ČR z 25. 11. 2004, sp. zn. 32 Odo 160/2002

Odvolací soud vycházel sice správně z toho, že sporné řízení je ovládáno dispoziční zásadou, podle níž platí, že soud je vázán žalobou (dispoziční zásada se neuplatní pouze ve věcech vyjmenovaných v ustanovení § 153 odst. 2 o. s. ř.), tedy tím, jak žalobce vymezil předmět řízení; nárok uplatněný žalobou je vymezen vylíčením rozhodujících skutkových okolností a žalobním návrhem (petitem). Právní kvalifikace nároku, i když je v žalobě uvedena, není pro soud závazná a soud je při rozhodování vázán zjištěným skutkovým stavem, ne však tím, jak účastník řízení skutkový stav právně posuzuje.

Odvolací soud však v rozporu se shora uvedeným dospěl k závěru, že bez změny žaloby nelze dovodit, že žalobci uplatnili žalobou právo na vydání bezdůvodného obohacení (vrácení plnění z neplatné smlouvy). Už z toho důvodu, že otázka absolutní neplatnosti smlouvy je otázkou právní a nikoliv skutkovou, nemohlo v dané věci právní posouzení smlouvy jako neplatné znamenat změnu skutkového stavu vymezeného žalobou. Nešlo tedy   o změnu žaloby, nýbrž pouze o jiný než žalobci uvedený právní důvod požadovaného plnění, jímž – jak již bylo uvedeno -soud není vázán.

Kromě toho je třeba poukázat na judikaturu Nejvyššího soudu, která je reprezentována rozsudkem ze dne 31. 7. 2003 sp. zn. 25 Cdo 1934/2001, jenž byl publikován ve Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek, číslo sešitu 9/2004, číslo 78/2004. V tomto rozsudku Nejvyšší soud jednoznačně dovodil, že pokud soud rozhoduje o nároku na plnění na základě skutkových zjištění, umožňujících podřadit uplatněný nárok po právní stránce pod jinou hmotněprávní normu, než jak ji uvádí žalobce, je povinností soudu podle příslušných ustanovení věc posoudit a o nároku rozhodnout, a to bez ohledu na to, jaký právní důvod požadovaného plnění uvádí žalobce. Jestliže na základě zjištěného skutkového stavu lze žalobci přiznat plnění, kterého se domáhá, byť z jiného právního důvodu, než jak žalobce svůj nárok po právní stránce kvalifikoval, soud nemůže žalobu zamítnout, nýbrž musí žalobci plnění přiznat. Překročením návrhu a porušením dispoziční zásady řízení by bylo pouze přiznání jiného plnění, než které žalobce v žalobním petitu požadoval, nebo přiznání plnění na základě jiného skutkového stavu, než který byl tvrzen v žalobě a byl předmětem dokazování v soudním řízení.

V daném případě byl žalobou uplatněn nárok na peněžité plnění, vycházející ze skutkového tvrzení, že na základě smlouvy o dílo provedli žalobci stavební práce, které jim žalovaní neuhradili, jestliže je podle názoru soudu smlouva o dílo neplatná, není změnou skutkového stavu vymezeného v žalobě, posoudí-li soud nárok žalobců na zaplacení požadované částky podle hmotněprávních norem upravujících nárok na vydání plnění z bezdůvodného obohacení.