V dnešnej digitálnej dobe sa strana často dozvie dôvode zaujatosti sudcu z internetových zdrojov. Napríklad nájde na internete informáciu o minulých verejných alebo podnikateľských aktivitách sudcu, či jemu blízkych osôb. V týchto prípadoch sa často dostáva do popredia otázka včasnosti námietky. Povedzme, že v priebehu konania strana náhodou na internete zistí, že manželka konajúceho sudcu kedysi pôsobila ako konateľka spoločnosti, ktorá má väzby na protistranu. Strana uplatní námietku zaujatosti do 7 dní od tohto zistenia. Sudca však môže dospieť k názoru, že strana mohla danú informáciu vzhľadom na jej verejnú dostupnosť získať alebo vyhľadať aj skôr. Môže sudca neprihliadať na námietku ako na oneskorenú z dôvodu, že strana sa podľa jeho názoru mohla dozvedieť o dôvode zaujatosti skôr? Článok odpovedá na túto otázku záporne.
Podľa § 53/1 CSP „námietku zaujatosti je potrebné uplatniť najneskôr do siedmich dní, odkedy sa strana dozvedela o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Na neskôr uplatnenú námietku zaujatosti súd neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá“.
Je možné si všimnúť, že znenie § 53/1 CSP sa líši od predchádzajúcej právnej úpravy § 15a/2 OSP, podľa ktorého „účastník môže uplatniť námietku zaujatosti … do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený“. Kým podľa znenia CSP lehota na podanie námietky začína bežať, odkedy sa strana dozvedela o dôvode vylúčenia, podľa OSP začínala bežať, odkedy sa o ňom mohla dozvedieť.
Podobne, aj iné právne predpisy predpokladajú, že účastník sa dozvie o dôvode vylúčenia:
- Podľa § 51/2 zákona o ústavnom súde[1] „námietku zaujatosti je účastník konania povinný vzniesť do desiatich dní odo dňa, keď sa dozvedel o dôvodoch vylúčenia“.
- Podľa § 32/5 Trestného zákona „námietku zaujatosti je strana povinná vzniesť bez meškania, len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia“.
Právna úprava v okolitých krajinách takisto vychádza z toho, že pre posúdenie včasnosti námietky zaujatosti je relevantné, kedy sa strana dozvie o príslušných dôvodov, nie kedy sa o nich môže dozvedieť. Podľa § 15a/2 Občanského soudního řádu „účastník je povinný námietku zaujatosti sudcu (prísediaceho) uplatniť pri prvom pojednávaní, ktorého sa zúčastnil sudca (prísediaci), o ktorého vylúčenie ide; ak nevedel v tejto dobe o dôvode vylúčenia alebo ak tento dôvod vznikol neskôr, môže námietku uplatniť do 15 dní potom, čo sa o ňom dozvedel“. Z tohto hľadiska je podobný aj § 43 nemeckého civilného procesného poriadku (Zivilprozessordnung, ZPO)a § 21 rakúskej jurisdikčnej normy (Jurisdiktionsnorm, JN)— k tomu bližšie ďalej.
Možno tak povedať, že znenie CSP v tomto bode zodpovedá štandardom, ktoré sa uplatňujú v okolitých štátoch a v iných vnútroštátnych procesných predpisoch.
Vzniká však otázka, či rozdielna formulácia predstavuje aj vecný rozdiel. Inými slovami, môže súd považovať za oneskorenú námietku zaujatosti, ktorú strana uplatnila do siedmich dní, odkedy sa dozvedela o dôvode zaujatosti, v situácii, že pri starostlivom postupe sa mohla o tomto dôvode dozvedieť skôr?
Na podporu tohto názoru by sa mohlo argumentovať trebárs tým, že výraz „dozvedieť sa“ treba vykladať vo svetle povinnosti procesnej diligencie analogicky podľa § 153 CSP (analogicky ako pri prostriedku procesného útoku alebo obrany by sa tvrdilo, že námietka nie je podaná včas, ak ju strana mohla predložiť skôr pri starostlivom konaní so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania).
Nie je mi známe, že by sa slovenská alebo česká judikatúra touto otázkou výslovne zaoberala. Je preto užitočné pozrieť sa, ako danú otázku riešila zahraničná judikatúra, ktorá za relevantný moment takisto považuje získanie vedomosti o dôvode vylúčenia.
Nemecká judikatúra a literatúra
Podľa § 43 ZPO platí, že „strana už nemôže vzniesť námietku zaujatosti voči sudcovi, ak sa dostavila na pojednávanie pred týmto sudcom alebo mu predložila svoje návrhy bez toho, aby uplatnila jej známy dôvod vylúčenia“.[2]
Pre posúdenie včasnosti námietky tak nemecký zákon takisto považuje za relevantnú vedomosť, resp. známosť dôvodu vylúčenia. Strana musí uplatniť námietku pri prvom úkone potom, ako sa jej stal dôvod vylúčenia známy („ihr bekannten Ablehnungsgrund“). Právna úprava sa líši len v tom, že právo podať námietku nie je ohraničené lehotou, ale tým, že námietku treba uplatniť najneskôr pri prvom úkone po získaní príslušnej vedomosti.
Nemecká judikatúra a literatúra zastáva jednoznačný názor, že škodí len skutočná vedomosť o dôvode vylúčenia. Na stratu práva namietať vylúčenie nestačí, že strana sa mohla alebo mala dozvedieť o dôvode vylúčenia skôr.
Hartmann/Albers/Baumbach: Zivilprozessordnung (komentár), str. 178[3]
4) Strata práva [namietať zaujatosť]: Škodlivosť vedomosti. Škodlivá je len vedomosť, a síce o osobe … a o všetkých relevantných okolnostiach. Stačí vedomosť procesného zástupcu podľa § 81 [ZPO]. Samotná možnosť vedomosti [Kennenmüssen] v zmysle § 122 II BGB nevedie k strate práva namietnuť vylúčenie.[4] [zdroje citácii vynechané]
Na stratu práva namietať vylúčenie teda nestačí možnosť vedomosti (Kennenmüssen) analogicky ako pri § 122/2 BGB; nestačí teda, že strana nepoznala alebo nemusela poznať dôvod vylúčenia len z dôvodu svojej nedbalosti. Námietku zaujatosti tak nemožno odmietnuť ako oneskorenú s odôvodnením, že strana sa pri starostlivom konaní mohla alebo mala dozvedieť o dôvode vylúčenia skôr.
Rakúska judikatúra a literatúra
Posudzovanie včasnosti námietky zaujatosti v rakúskom práve upravuje § 21/2 JN (jurisdikčná norma).[5] Znenie je v podstate totožné s § 43 nemeckého ZPO, ktorý sme citovali vyššie: „Strana už nemôže namietať zaujatosť sudcu, ak sa dostavila na pojednávanie alebo podala návrhy bez toho, aby uplatnila jej známy dôvod vylúčenia.“
Aj rakúsky zákon teda predpokladá vedomosť, resp. známosť dôvodu vylúčenia. Rakúska judikatúra (rovnako ako nemecká) nepochybuje, že sa vyžaduje skutočná vedomosť a že nepostačuje len možnosť vedomosti. Rozhoduje pritom získanie vedomosti práve o tých skutočnostiach, ktoré podľa účastníka zakladajú dôvod vylúčenia.
Rozhodnutie rakúskeho najvyššieho súdu (OGH), právna veta č. RS0045992:
Vedomosť účastníka požadujúceho vylúčenie alebo jeho právneho zástupcu o tvrdenom dôvode vylúčenia sa musí týkať tých skutočností, ktoré podľa názoru účastníka vzbudzujú obavu z predpojatosti. Predpokladom pre uplatnenie práva na vylúčenie je však aj vedomosť o osobe sudcu (sudcov), ktorý vec prerokúva; možnosť vedomosti nie je postačujúca.[6]
V rozhodnutí 7Ob90/01p napr. rakúsky najvyšší súd vyslovil, že námietku nemožno považovať za oneskorenú z dôvodu, že namietajúca strana sa mohla dozvedieť o osobe namietaného sudcu už skôr nahliadnutím do prideľovania vecí.
Rozhodnutie rakúskeho najvyššieho súdu (OGH) č. 7Ob90/01p:
Odvolateľke treba dať za pravdu, že predpokladom pre uplatnenie práva na podanie námietky je aj vedomosť o osobe sudcu (sudcov), ktorí vec prejednávajú, pričom možnosť vedomosti nestačí (1 Ob 5/95 mwN = RIS-Justiz RS0045992). Preto okolnosť, že už v čase podania odvolania bolo pre žalobcu nahliadnutím do prideľovania vecí Vyššieho krajinského súdu v Linzi zistiteľné, že senát, do ktorého patrí Dr. H., bude povolaný rozhodovať [vo veci], neopodstatňuje na výčitku, že žalobca zostal nečinným v zmysle § 21 ods. 2 JN.[7]
Záver
Podľa jasného znenia zákona je predpokladom pre uplatnenie námietky zaujatosti získanie vedomosti o dôvode vylúčenia. Lehota tak začína plynúť až v momente, kedy sa strana o ňom skutočne dozvedela, teda skutočne získala informáciu o skutočnostiach, ktorými odôvodňuje námietku. Nie je podstatné, či sa o dôvode vylúčenia mohla dozvedieť skôr, ak by konala s primeranou starostlivosťou.
Logickým dôsledkom potom je, že neexistuje právna povinnosť strany lustrovať a vyhľadávať informácie o sudcoch a ich minulých aktivitách a pátrať, či sa v nich neskrýva potenciálny dôvod na ich vylúčenie. Vyslovenie takejto povinnosti by obrátilo naruby jasný zmysel a účel ustanovenia § 53/1 CSP. Toto ustanovenie sa totiž zakladá na myšlienke, že strana má podať námietku v určenej lehote potom, ako sa dozvie o dôvode vylúčenia. Jeho zmyslom nie je to, aby strana sama iniciatívne vyhľadávala takéto dôvody s náležitou starostlivosťou. Ako uviedol rakúsky najvyšší súd, predpokladom pre uplatnenie práva podať námietku zaujatosti je získanie vedomosti o dôvode vylúčenia.
Vzhľadom na jasné znenie zákona nemožno povinnosť vyvodzovať ani analogicky, napr. cez § 153 CSP. To ostatne nerobí ani nemecká prax napriek tomu, že nemecký procesný kódex má obdobu nášho § 153 CSP (§ 296 ZPO).
Súd preto nemôže neprihliadať na námietku ako na oneskorenú s odôvodnením, že strana sa pri starostlivom konaní mohla alebo mala dozvedieť o dôvode vylúčenia skôr.
Poznámka: Podobný problém aj s rovnakým riešením vzniká tiež pri posudzovaní začatia plynutia premlčacej doby na náhradu škody.
Podľa § 106/1 Občianskeho zákonníka „právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá“.
Podľa § 398 „pri práve na náhradu škody plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa poškodený dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu; …“.
Podľa Občianskeho zákonníka teda začína plynúť premlčacia doba od získania skutočnej vedomosti, čiže od „preukázateľného získania informácie o [relevantných] skutkových okolnostiach“.[8] Naproti tomu, podľa Obchodného zákonníka začína plynúť už od možnosti získania tejto informácie. Otázku, či odlišná dikcia, znamená aj odlišné posudzovanie, zodpovedal kladne český najvyšší súd vo veci Zemědělské družstvo Třemošná (32 Cdo 513/2015).
Uznesenie NS ČR z 29. 6. 2015 — 32 Cdo 513/2015 (Zemědělské družstvo Třemošná):
Odpoveď na otázku, či je pre začiatok behu subjektívnej premlčacej doby podľa ustanovenia § 398 OBZ významná iba preukázaná vedomosť poškodeného o škode a škodcovi (ako je tomu v režimu § 106/1 [OZ], alebo tiež samotná možnosť poškodeného sa tieto skutočnosti dozvedieť, vyplýva priamo a spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti z dikcie právneho predpisu. Aj keď odvolací súdu pri formulácii … záveru použil slovné spojenie „žalobca sa o vzniku škody dozvedel až z rozsudku“, je z kontextu zrejmé, že sa jednalo len o formulačnú nedôslednosť a že odvolací súd sa v skutočnosti zaoberal otázkou, kedy sa žalovaný mohol — v pomeroch konkrétneho prípad — o škode dozvedieť.[9]
Judikatúra bližšie nevysvetľuje, čo presne sa má rozumieť výrazom „mohol dozvedieť“. Z logiky veci ale plynie, že o pôjde prípad, keď sa poškodený nedozvedel informáciu o škode v určitom čase, hoci ak by konal s primeranou starostlivosťou, nepochybne by sa ju dozvedel. Napríklad ak poškodený mal jasné indície o možnom vzniku škody a napriek tomu na preverenie situácie neurobil primerané opatrenia, ktoré by na jeho mieste rozumná osoba určite urobila.
[1] Zákon č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
[2] § 43 ZPO: „Verlust des Ablehnungsrechts. Eine Partei kann einen Richter wegen Besorgnis der Befangenheit nicht mehr ablehnen, wenn sie sich bei ihm, ohne den ihr bekannten Ablehnungsgrund geltend zu machen, in eine Verhandlung eingelassen oder Anträge gestellt hat.“
[3] HARTMANN, Peter, Jan ALBERS a Adolf BAUMBACH. Zivilprozessordnung: mit FamFG, GVG und anderen Nebengesetzen. 71., neu bearbeitete Auflage. München: C.H. Beck, 2013. ISBN 9783406630071.
[4] 4) Rechtsverlust: Schädlichkeit von Kenntnis. Schädlich ist nur eine Kenntnis, Düss Rpfleger 93, 188, Hbg MDR 76, 845, Saarbr FamRZ 10, 485, und zwar der Person, Rn 7, und aller einschlägigen Umstände, Ffm OLGR 01, 169, Köln OLGR 01, 260. Die Kenntnis des ProzBev nach § 81 reicht aus, Düss Rpfleger 93, 188, Hbg MDR 85, 232. … Ein bloßes Kennenmüssen nach § 122 II BGB führt nicht zum Verlust des Ablehnungsrechts.
[5] Zákon č. 111/1895 Zb. o výkone súdnictva a príslušnosti všeobecných súdov v občianskych právnych veciach (Jurisdikčná norma).
[6] Die Kenntnis des Ablehnungswerbers oder seines Prozeßbevollmächtigten vom behaupteten Ablehnungsgrund muß sich auf jene Tatsachen beziehen, die nach Ansicht der Partei die Besorgnis einer Befangenheit begründen; Voraussetzung für die Ausübung des Ablehnungsrechtes ist aber auch die Kenntnis der Person des/der mit der Sache befaßten Richters/Richter, Kennenmüssen reicht nicht aus.
[7] Der Rekurswerberin ist einzuräumen, dass Voraussetzung für die Ausübung des Ablehnungsrechts auch die Kenntnis der Person des/der mit der Sache befassten Richters/Richter ist, ein Kennenmüssen hingegen nicht ausreicht (1 Ob 5/95 mwN = RIS-Justiz RS0045992). Der Umstand, dass für die klagende Partei schon zum Zeitpunkt der Erhebung der Berufung durch Einsichtnahme in die Geschäftsverteilung des Oberlandesgerichts Linz erkennbar gewesen wäre, dass der Senat, dem Dr. H angehört, zur Entscheidung berufen sein werde, rechtfertigt daher nicht den Vorwurf, dass sich die klagende Partei iSd § 21 Abs 2 JN verschwiegen hätte.
[8] Rozsudok najvyššieho súdu z 28. mája 2010, sp. zn. 1 Cdo 82/2009 (Zbierka stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR, rozhodnutie č. 16/2014).
[9] Uznesenie českého najvyššieho súdu z 29. 6. 2015, sp. zn. 32 Cdo 513/2015.