Reforma súdnej mapy so sebou priniesla výkladové problémy vo vzťahu ku konaniam, ktoré sa začali podľa pôvodných predpisov, ale neboli dosiaľ dokončené. Vyvstáva otázka, v ktorých prípadoch majú tieto konania dokončiť pôvodne príslušné súdy a v ktorých „špecializované“ súdy príslušné podľa nových predpisov.
Nedávno Najvyšší súd SR (NSSR) riešil otázku, či nedokončené odvolacie konanie v obchodnoprávnom spore má dokončiť Krajský súd v Trnave (KSTT) ako pôvodne príslušný súd alebo Krajský súd v Bratislave (KSBA) ako súd, ktorý je v zmysle nových predpisov príslušný na prejednanie odvolaní v obchodnoprávnych veciach pre Bratislavský, Trnavský a Nitriansky kraj. NSSR rozhodol, že príslušným je KSBA.
S týmto záverom NSSR sa nestotožňujem.
I. Rozhodnutie vo veci EAM Slovakia v Eri Bakery
[1] Vo veci EAM Slovakia v Eri Bakery (5 Ndob 5/2023) išlo o odvolanie proti rozsudku v obchodnoprávnej veci. Odvolacie konanie sa začalo pred účinnosťou reformy na KSTT ako súde príslušnom podľa predchádzajúcich predpisov. Po účinnosti reformy KSTT postúpil spor na KSBA ako súd, ktorý je podľa nových predpisov príslušným odvolacím súdom pre obchodnoprávne spory pre Bratislavský, Trnavský a Nitriansky kraj. KSBA s postúpením sporu nesúhlasil a obrátil sa na NSSR.
[2] NSSR rozhodol, že príslušným je KSBA. Dospel k záveru, že právo rozhodovať v neskončených odvolacích konaniach v obchodných veciach prešlo z pôvodne príslušných odvolacích súdov na „obchodné“ odvolacie súdy (súdy príslušné podľa nových predpisov) — a to na základe § 34/2 CSP. Argumentoval, že na základe princípu okamžitej aplikability sa toto ustanovenie použije odo dňa svojej účinnosti, a to aj na odvolacie konania, ktoré sa začali skôr.
§ 471c CSP predstavuje podľa NSSR len výnimku z okamžitej aplikability. Toto ustanovenie vymedzuje prípady, v ktorých konania dokončia súdy vecne a miestne príslušné podľa predchádzajúcich predpisov. Táto výnimka sa však a contrario nevzťahuje na funkčnú a kauzálnu príslušnosť. Príslušnosť odvolacieho súdu je funkčnou príslušnosťou, takže výnimka sa na ňu nevzťahuje.
[3] S týmito argumentmi NSSR sa nestotožňujem.
II. Zdôvodnenie odlišného názoru
1. § 34/2 CSP nie je ustanovením o prechode výkonu súdnictva v neskončených konaniach
[4] Právna úprava: § 34/2 CSP uvádza: „Na konanie o odvolaní proti rozhodnutiu vydanému v konaní podľa… § 22 písm. d) a g)… je príslušný Krajský súd v Bratislave…“
Konaním podľa § 22(g) je konanie v obchodnoprávnom spore, na ktorý je pre obvod KSTT príslušný OSTT.
Obe ustanovenia nadobudli účinnosť 1. júna 2023. Z ustanovení vyplýva, že na konanie o obchodnoprávnych sporoch je pre obvod Trnavského kraja príslušný OSTT (§ 22(g) CSP). Podobne pre obvod Nitrianskeho kraja je príslušný OSNR (§ 22(d) CSP). Na konanie o odvolaní proti rozhodnutiu v týchto konaniach je príslušný KSBA (§ 34/2 CSP).
[5] Závery NSSR: NSSR tvrdí, že s ohľadom na princíp okamžitej aplikability sa tieto ustanovenia majú aplikovať už aj na prebiehajúce odvolacie konania. Z toho vyvodzuje, že účinnosťou reformy sa príslušným súdom stal KSBA, čiže právo rozhodovať v nedokončených obchodných odvolacích sporoch prešlo z pôvodne príslušného odvolacieho súdu (KSTT) na KSBA ako odvolací súd príslušný v zmysle nových predpisov.
[6] Názor NSSR nepovažujem za správny. § 34/2 CSP len vymedzuje kritériá pre určenie príslušnosti odvolacieho súdu; nie je však normou, ktorá by ustanovila prechod výkonu súdnictva v neskončených konaniach z pôvodne príslušných súdov na iné súdy. Tento záver je zrejmý na prvý pohľad, keď porovnáme § 34/2 CSP so skutočným ustanovením o prechode výkonu súdnictva v neskončených veciach. Napríklad § 18n/2 zákona č. 371/2004 Z.z. o sídlach a obvodoch súdov (ZSOS) uvádza: „Od 1. júna 2023 prechádza výkon súdnictva v trestnoprávnych veciach z [OSBA2]…“ Vidíme, že § 18n/2 ZSOS jasne a zrozumiteľne ustanovuje prechod výkonu súdnictva z pôvodne príslušného súdu na iný súd. Všetky ustanovenia o prechode výkonu súdnictva v neskončených konaniach v súvislosti s reformou obsahuje ZSOS v § 18l až 18n. § 34/2 CSP na prvý pohľad nie je ustanovením o prechode výkonu súdnictva v neskončených konaniach.
[7] Zároveň § 34/2 CSP nič nemení ani na pravidle ustanovenom v § 36/2 CSP, podľa ktorého „príslušnosť [súdu] sa určuje podľa okolností v čase začatia konania“, pričom „takto určená príslušnosť trvá až do skončenia konania“ (zásada perpetuatio fori).
[8] Ani princíp okamžitej aplikability § 34/2 na tom nič nemení. Aj keby sme § 34/2 CSP aplikovali na posudzované odvolacie konanie okamžite odo dňa jeho účinnosti, nič by sa tým nezmenilo na tom, že príslušnosť KSTT pre toto konanie už bola určená k momentu jeho začatia podľa vtedy účinných predpisov, pričom takto určená príslušnosť trvá.
Okamžitá aplikabilita nás oprávňuje použiť účinky nového procesného ustanovenia ihneď odo dňa jeho účinnosti, nie však pripísať mu účinky, ktoré objektívne nemá. § 34/2 CSP jednoducho nie je ustanovením nariaďujúcim prechod výkonu súdnictva v neskončených konaniach — čo vyplýva z porovnania s ustanoveniami ZSOS.
Okamžitá aplikabilita zároveň neoprávňuje ani na to, aby sme kritériá príslušnosti stanovené v § 34/2 CSP použili spätne (retroaktívne) na určenie príslušnosti v konaniach, ktoré sa začali pred jeho účinnosťou.
Okamžitá aplikabilita § 34/2 CSP tak znamená len to, že ním ustanovené kritériá sa použijú na určenie príslušnosti vo všetkých odvolacích konaniach, ktoré sa začali odo dňa jeho účinnosti — a to prípadne aj v súdnych konaniach, ktoré sa ako také (na prvej inštancii) začali skôr. Keďže však príslušnosť súdu aj pre odvolacie konanie sa určuje k momentu jeho začatia, pričom takto určená príslušnosť trvá, dodatočná zmena zákonných kritérií pre určenie príslušnosti nemá vplyv na skôr založenú príslušnosť odvolacieho súdu. Nemožno odňať príslušnému odvolaciemu súdu (KSTT) spor len na základe úvahy, že ak by odvolanie bolo podané o mesiac neskôr, príslušným by bol iný odvolací súd. Nemôže byť predsa dôvodom na odňatie veci príslušnému súdu argument, že ak by skutkové okolnosti prípadu boli iné, ako naozaj boli, príslušným by bol iný súd.
[9] Za týchto okolností by iný súd než KSTT mohol rozhodovať o spore iba vtedy, ak by existovala právna norma, ktorá by jasne ustanovila, že právo rozhodnúť v určitých konaniach prešlo z KSTT na iný súd. Takouto právnou normou nie je § 34/2 CSP. Normy ustanovujúce prechod výkonu súdnictva v neskončených konaniach v súvislosti s reformou obsahuje ZSOS. Tieto normy neustanovili, že výkon súdnictva v neskončených odvolacích veciach by mal prejsť z pôvodne príslušných odvolacích súdov na iné odvolacie súdy.
2. Uplatnenie argumentu § 471c CSP a contrario nezodpovedá účelu zákona
[10] Ako som uviedol, NSSR vychádza z premisy, že § 34/2 CSP v spojení s princípom okamžitej aplikability znamená, že účinnosťou novej úpravy právo rozhodovať vec prešlo na súdy príslušné podľa nových predpisov. Ďalej NSSR uvádza, že § 471c CSP predstavuje výnimku, totiž ustanovuje, v ktorých prípadoch neskončenú agendu dokončí pôvodne príslušný súd. Táto výnimka sa však uplatňuje výslovne len na vecnú a miestnu príslušnosť, z čoho a contrario treba vyvodiť, že pre funkčnú a kauzálnu príslušnosť neplatí.
NSSR teda v podstate argumentuje tak, že ak by nebolo § 471c CSP, všetky veci by museli prejsť na súdy príslušné podľa nových predpisov s ohľadom na § 34/2 CSP a princíp okamžitej aplikability.
[11] Ako som uviedol v predchádzajúcej časti, podľa môjho názoru platí opak: všetky neskončené konania majú dokončiť súdy príslušné podľa pôvodných predpisov okrem prípadov, keď zákon ustanovil, že výkon súdnictva v neskončených konaniach prechádza na iný súd.
[12] Prvá časť § 471c CSP tak podľa mňa vyjadruje to, čo by platilo aj tak (že konanie sa dokončí na súde, ktorý je vecne a miestne príslušný podľa predošlých právnych predpisov). Relevantná je práve druhá časť ustanovenia za bodkočiarkou, ktorá ustanovuje výnimku z tohto pravidla: Ustanovuje, v ktorých prípadoch konanie nedokončí súd, ktorý je naň vecne a miestne príslušný, a to práve z toho dôvodu, že právo rozhodovať o konaní prešlo na iný súd na základe ustanovení osobitného predpisu (ZSOS). Teda nie § 34/2 CSP, ale ustanovenia ZSOS sú tými normami, ktoré nariaďujú prechod výkonu súdnictva v neskončených veciach v súvislosti s reformou. Tieto ustanovenia ako lex specialis zároveň derogujú všeobecné ustanovenie (lex generalis), podľa ktorého založená príslušnosť trvá.
[13] Takže aj keby NSSR uplatnil argument a contrario správne, príslušným by bol stále KSTT. Totiž, aj keby platilo, že § 471c CSP sa nevzťahuje na funkčnú a kauzálnu príslušnosť, KSTT by bol stále príslušný, pretože jeho príslušnosť bola založená podľa pôvodných predpisov, takto založená príslušnosť trvá a žiadna právna norma neustanovila, že by výkon súdnictva v tomto konaní mal prejsť na iný súd.
[14] Už na základe tohto prvého kroku nepovažujem názor NSSR za správny. Bez ohľadu na to, ani argument a contrario nebol podľa môjho názoru použitý správne.
2.1 Argument a contrario možno uplatniť, iba keď zodpovedá účelu a zmyslu zákona
[15] Najskôr treba uviesť, že argument a contrario nie je univerzálnou výkladovou zásadou. Všeobecne teda neplatí, že ak právna norma ustanoví pravidlo pre určitú skupinu prípadov, tak pre výslovne neuvedené prípady by to malo automaticky znamenať, že pravidlo sa neuplatní alebo že platí dokonca jeho opak. Na argument a contrario sa možno odvolať len vtedy, ak jeho použitie zodpovedá účelu a hodnotám zákona. V opačnom prípade je potrebné uplatniť analógiu, čiže rozšíriť pravidlo aj na iné analogické (výslovne neupravené) prípady.
- K tomu pozri napr. nemecký komentár Palandt BGB: „[Argument a contrario] je odôvodnený len vtedy, ak zodpovedá účelu zákona, t. j. ak podľa ratio legis treba vychádzať z toho, že [právnou normou] určený právny následok nemožno prenášať na podobné prípady.“[1]
- Alebo podobne rakúsky komentár Schwimann ABGB: „Opakom analogického rozšírenia [zákonom] ustanoveného právneho následku [na iné prípady] je argument opakom (arg e contrario), ktorý je prípustný len vtedy, ak sa účel alebo hodnoty zákona vzťahujú len na okruh skutočností výslovne upravených zákonom. Ak nie je zrejmý dôvod na odlišné zaobchádzanie, vyžaduje sa analógia, a nie záver a contrario.“[2]
[16] V danom prípade nie je uplatnenie argumentu a contrario namieste.
2.2 Už znenie predpisov spochybňuje predpoklad pre použitie argumentu a contrario
[17] Aby sme mohli uplatniť argument a contrario, musí sa najskôr ustáliť, že podľa účelu zákona sa má prechodné ustanovenie § 471c CSP skutočne vzťahovať len na vecnú a miestnu príslušnosť. Musíme ustáliť, že zámerom zákonodarcu skutočne bolo vylúčiť funkčnú a kauzálnu príslušnosť. Ak by to neplatilo, správne by bolo použiť analógiu, a nie argument a contrario.
[18] Už znenie zákona spochybňuje tento predpoklad. Ustanovenie v zásade uvádza, že neskončené konania sa dokončia na súdoch vecne a miestne príslušných podľa predošlých predpisov, pokiaľ osobitný predpis (ZSOS) neustanoví, že výkon súdnictva prechádza na iný súd.
Osobitný predpis však stanovuje prechod výkonu súdnictva aj vo vzťahu ku kauzálnej príslušnosti (§ 18n/2 ZSOS). Prima facie sa preto javí, že poukaz na vecnú a miestnu príslušnosť je skôr nedostatkom v znení zákona ako prejavom zámeru zákonodarcu vylúčiť pôsobnosť ustanovenia vo vzťahu k funkčnej a kauzálnej príslušnosti. To, že ustanovenie malo zahŕňať aj kauzálnu príslušnosť, výslovne uvádza aj dôvodová správa (viď ďalej). Rovnaký záver vyplýva aj z konštrukcie ZSOS.
[19] Už znenie zákona tak vážne spochybňuje predpoklad pre použitie argumentu a contrario, že zmyslom zákona bolo vylúčiť pôsobnosť prechodného ustanovenia vo vzťahu ku kauzálnej a funkčnej príslušnosti. Rozhodujúce však je, že argument a contrario nezodpovedá účelu a zmyslu zákona.
2.3 Účel a zmysel zákona vychádza z princípu kontinuity, nie z princípu okamžitého prevodu agendy
[20] NSSR vychádza z toho, že zámerom reformy bolo vytvoriť špecializované súdnictvo (v tomto prípade špecializované obchodné okresné a krajské súdy). Z toho vyvodzuje, že celá nedokončená špecializovaná agenda by sa mala ihneď presunúť na tieto špecializované súdy (pokiaľ zákon neustanoví inak).
[21] Takýto vývod by bol namieste, ak by podstata reformy spočívala v tom, že sa nielenže vytvárajú špecializované súdy, ale zároveň sa na ne má ihneď presunúť všetka špecializovaná agenda (s tým, že v prípade odvolacích súdov to len zákon opomenul výslovne ustanoviť).
[22] Lenže nosným princípom reformy vo vzťahu k starej agende je kontinuita; prevod nedokončenej agendy na špecializované súdy príslušné podľa nových predpisov je ustanovený len ako výnimka. To potvrdzuje jednak samotné znenie a konštrukcia ZSOS a jednak dôvodová správa k prechodnému ustanoveniu.
[23] a) Znenie ZSOS: ZSOS ustanovuje len dve výnimky z princípu kontinuity:
[24] Prvá výnimka (§ 18l a § 18m) sa týka zanikajúcich súdov, ktorých agenda prechádza na nástupnícke súdy. Táto výnimka je logickou nevyhnutnosťou, pretože inak by nemal kto o tejto agende rozhodnúť.
[25] Druhá výnimka sa týka bratislavských mestských súdov (§ 18n/2) a súvisí s ich špecifickou a na Slovensku unikátnou reorganizáciou. Zákonodarca sa rozhodol zorganizovať bratislavské súdy tak, že územný obvod každého z nich zahŕňa celý Bratislavský kraj s tým, že ich príslušnosť sa rozlišuje len druhom agendy, čiže kauzálnym kritériom. V tomto prípade ustanovil, že všetka špecializovaná agenda[3] z ostatných mestských súdov sa má presunúť na špecializovaný mestský súd, t.j. súd kauzálne príslušný podľa nových predpisov.
[26] Vo všetkých ostatných prípadoch platí, že prechod výkonu súdnictva nebol ustanovený, a teda sa uplatňuje princíp kontinuity. Zákonodarca zvolil princíp kontinuity ako nosný princíp reformy preto, aby nedochádzalo k zbytočnému narušovaniu plynulosti konania presúvaním agendy a nebola tým ohrozená rýchlosť konania. Na špecializované súdy tak má zásadne prúdiť len nová agenda.
[27] b) Konštrukcia ZSOS: Aj konštrukcia ZSOS podporuje záver, že východiskovým princípom je kontinuita. Tento princíp má pritom zákonný podklad v § 36/2 CSP, podľa ktorého už raz založená príslušnosť zásadne trvá. Zákonodarca preto ustanovil v ZSOS len výnimky z tejto zásady — ustanovil prípady, v ktorých výkon súdnictva v neskončených veciach prechádza na iné súdy. Tieto ustanovenia ako lex specialis potom derogujú všeobecné pravidlo, že už raz založená príslušnosť trvá.
Ak by východiskovým princípom bol okamžitý prechod agendy, konštrukcia ZSOS by nedávala dosť dobrý zmysel. Nedáva zmysel, aby ZSOS ustanovil prechod agendy pre niektoré špecifické prípady (§ 18l až 18n), ak by to platilo aj tak pre všetky prípady.
[28] c) Dôvodová správa. Aj dôvodová správa k prechodnému ustanoveniu potvrdzuje, že nosným princípom je (až na ustanovené výnimky) kontinuita:
Dôvodová správa k bodu 6 (§ 417c):
Cieľom prechodného ustanovenia je potvrdiť koncepciu prechodu výkonu súdnictva medzi zanikajúcimi a nástupníckymi súdmi, ktorá je ovládaná týmito pravidlami:
Vo všeobecnosti sa bude uplatňovať prvé pravidlo, podľa ktorého výkon súdnictva bude prechádzať zo zanikajúcich súdov na nástupnícke súdy. Prechod výkonu súdnictva je v tomto prípade upravený napríklad v prechodných ustanoveniach čl. VI.
V prípade, ak dochádza k presunu kauzálnej príslušnosti medzi súdmi, ktoré nezanikajú, bude sa uplatňovať druhé pravidlo, podľa ktorého „staré“ veci dokončí doterajší súd, pričom nový nápad sa už smeruje na nový súd.
Kombinácia oboch pravidiel sa premieta do navrhovaného prechodného ustanovenia. Pričom platí, že doterajšie konania sa dokončia na doterajších súdoch. Toto pravidlo však platí len v rozsahu, v akom neustanovuje predpis o sídlach a obvodoch súdov inak. Týmto predpisom je návrh zákona v čl. VI.
[29] Dôvodová správa tak výslovne potvrdzuje, že:
- V prípade zanikajúcich súdov prechádza výkon súdnictva na nástupnícke súdy (toto pravidlo implementuje § 18l a § 18m ZSOS);
- V prípade súdov, ktoré nezanikajú, platí pravidlo, že „staré“ veci zásadne dokončí doterajší súd a nový nápad už smeruje na nový súd. Výnimkou sú prípady, keď ZSOS ustanoví inak (čo je len prípad bratislavských mestských súdov v zmysle § 18n/2 ZSOS).
- Ustanovenie § 471c CSP teda nemá byť obmedzené len na vecnú a miestnu príslušnosť. Naopak, dôvodová správa výslovne uvádza, že toto pravidlo sa vzťahuje aj na kauzálnu príslušnosť. Správne je preto uplatniť analógiu, a nie argument a contrario.
[30] Vzhľadom na uvedené podľa môjho názoru uplatnenie argumentu a contrario nezodpovedá účelu a zmyslu zákona.
2.4 Ani dôsledky argumentu a contrario pre nedokončenú prvoinštančnú agendu nezodpovedajú účelu a zmyslu zákona
[31] Ak by platil argument a contrario a výklad NSSR, celá prvoinštančná špecializovaná agenda zo všetkých súdov kraja by sa musela presunúť na špecializovaný okresný súd príslušný podľa nových predpisov. Takže napríklad celá obchodná agenda zo súdov Banskobystrického kraja by sa musela ihneď presunúť na Okresný súd Banská Bystrica. NSSR totiž vyslovil záver, že § 471c CSP neplatí ani pre kauzálnu príslušnosť, a preto má pre tieto prípady a contrario platiť, že sa nemajú dokončiť na pôvodne príslušných súdoch, ale majú sa presunúť na „špecializované“ súdy príslušné podľa nových predpisov.
[32] Neviem, či okresné súdy postupujú v zmysle tohto záveru NSSR. Každopádne je tento dôsledok výkladu v zrejmom rozpore s dôvodovou správou aj objektívnym vyznením ZSOS, ktorý presuny nedokončenej agendy nariadil len v prípade zanikajúcich súdov a v prípade špecifickej reorganizácie bratislavských mestských súdov. Zároveň tento výklad zbavuje zmyslu ustanovenie § 18n/2 ZSOS, čo je tiež dôkazom jeho nesprávnosti. Prečo by § 18n/2 ZSOS ustanovil, že napríklad neskončená obchodnoprávna agenda v rámci Bratislavského kraja má prejsť na MSBA3 (ako špecializovaný „obchodný” súd“ príslušný podľa nových predpisov), ak tento následok údajne vyplýva už z § 471c CSP a contrario? Tiež nie je jasné, aký by mal byť praktický význam ustanovenia § 471c CSP. (V ktorom praktickom prípade by sa táto „výnimka“ uplatnila?)
Zhrnutie záverov
Zastávam názor, že rozhodnutie EAM nie je správne. Záver sa podľa mňa zakladá na dvoch nesprávnostiach, z ktorých každá spôsobuje nesprávnosť záveru ako celku:
Prvá nesprávnosť je v tom, že § 34/2 CSP sa vykladá ako ustanovenie o prechode výkonu súdnictva v neskončených konaniach, hoci v skutočnosti ide o ustanovenie, ktoré vymedzuje kritériá pre určenie príslušnosti odvolacích súdov. Keďže však príslušnosť súdu sa určuje k momentu začatia konania a takto určená príslušnosť trvá (§ 36/2 CSP), dodatočná zmena zákonných kritérií pre určenie príslušnosti nemá žiaden vplyv na skôr založenú príslušnosť. Na tom nič nemení princíp okamžitej aplikability: ten nás oprávňuje použiť účinky ustanovenia okamžite, nie však pripisovať mu účinky, ktoré nemá, alebo použiť jeho účinky spätne (retroaktívne). Ustanovenia o prechode výkonu súdnictva v neskončených veciach v súvislosti s reformou obsahuje zákon č. 371/2004 Z. z. o obvodoch a sídlach súdov (ZSOS).
Druhá nesprávnosť spočíva v tom, že § 471c CSP sa vykladá a contrario tak, že nezahŕňa funkčnú a kauzálnu príslušnosť, hoci v súlade s účelom a zmyslom zákona bolo potrebné uplatniť analógiu (viď nižšie).
Dôsledkom výkladu NSSR je, že aj všetka nedokončená špecializovaná prvoinštančná agenda v rámci kraja by mala prejsť na „špecializovaný“ okresný súd príslušný podľa nových predpisov. Takže napríklad všetky nedokončené obchodné spory v rámci Banskobystrického kraja by prešli na OSBB. Tento dôsledok však popiera zmysel a účel zákona, ktorý prevod neskončenej agendy nariadil len v prípade zanikajúcich súdov (§ 18l a § 18m ZSOS) a špecificky reorganizovaných bratislavských mestských súdov (§ 18n ZSOS) s tým, že v ostatných prípadoch má platiť kontinuita. To, že takýto bol skutočný účel daných ustanovení, potvrdzuje aj dôvodová správa.
Správny výklad zákona v súlade s jeho účelom a zmyslom je preto podľa môjho názoru tento:
Ak ZSOS (a ani žiaden iný právny predpis) neustanovil, že výkon súdnictva v neskončenom konaní prechádza z príslušného súdu na iný súd, potom vec dokončí pôvodne príslušný súd. To platí pre súdy vecne a miestne príslušné podľa pôvodných predpisov na základe výslovného ustanovenia prechodného ustanovenia (§ 471c CSP). Pre funkčne a kauzálne príslušné súdy to platí na základe argumentu, že neexistuje žiadna právna norma, ktorá by ustanovila prechod týchto nedokončených vecí na iné súdy — čo značí, že skôr založená príslušnosť súdu trvá (§ 36/2 CSP). Alternatívne možno argumentovať analogickým uplatnením prechodného ustanovenia (§ 471c CSP) aj na funkčne a kauzálne príslušné súdy. Uplatnenie analógie (na rozdiel od argumentu a contrario) zodpovedá účelu a zmyslu zákona, ktorým bolo zachovanie kontinuity — s výnimkou prípadov ustanovených v ZSOS. Takúto výnimku ZSOS ustanovil len pre prípad zanikajúcich súdov a špecificky reorganizovaných bratislavských mestských súdov. Pre prípad odvolacích súdov zákon žiadnu výnimku z princípu kontinuity nestanovil — a tak neskončené odvolacie veci majú dokončiť pôvodne príslušné odvolacie súdy.
[1] Sprau in Palandt Bürgerliches Gesetzbuch. 72. vydanie. München: C. H. Beck, 2013, s. 10, Einleitung, bod 50.
[2] Schwimann, M.: ABGB Taschenkommentar. Wien: LexisNexis, 2013, s. 8, komentár k § 7 a 8, bod 7.
[3] S výnimkou ustanovenou v § 18n/3 ZSOS.