I. Zmena subjektov v dovolacom konaní – Návrh na zmenu podaný žalovaným, ktorý podal dovolanie

Žalovaný, ktorý podal dovolanie, môže navrhnúť, aby na miesto žalobcu vstúpil jeho právny nástupca. Na dovolateľa—žalovaného treba v zmysle § 438/1 CSP použiť § 80  CSP o zmene subjektu obdobne ako na žalobcu (bod 15).

II. Nepreskúmateľnosť rozsudku — Kedy nepreskúmateľnosť zakladá porušenie práva na spravodlivý proces

Súd sa musí vysporiadať so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie vo veci (IV. ÚS 14/07). Nepreskúmateľnosť rozsudku zakladá porušenie práva na spravodlivý proces (Ústava čl. 46), keď “pri žiadnej možnej interpretácii” z odôvodnenia nevyplývajú odpovede na podstatné otázky sporu (I. ÚS 243/07). Súd by mal dbať na to, aby premisy a závery uvedené v odôvodnení boli akceptovateľné aj pre širšiu právnickú aj laickú verejnosť, prijateľné, racionálne, spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). Pozri bod 22.

Za nedostatok “zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu” sa považuje

• “úplná absencia dôvodov, ktoré vysvetľujú právny záver k otázke, od riešenia ktorej bola závislá opodstatnenosť žaloby”, alebo
• vnútorná rozpornosť odôvodnenia, priečiaca sa pravidlám logického uvažovania. Pozri bod 25.

Poznámka: Rozhodnutie bolo posúdené ako nepreskúmateľné. Odvolací súd skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov prvej inštancie, ale prvá inštancia posúdila posudzovala platnosť i iných hľadísk, aké uložil skúmať dovolací súd pri predchádzajúcom zrušení rozsudkov (bod 32).

III. Späťvzatie žaloby — Povinnosť súdu vyzvať žalovaného na vyjadrenie k späťvzatiu

Ak žalobca vezme žalobu späť po začatí predbežného prejednania sporu alebo pojednávania, súd musí vyzvať žalovaného, aby sa vyjadril, či so späťvzatím súhlasí (§ 146 CSP) (bod 34).

Uznesenie NS SR sp. zn. 8 Cdo 152/2018  z 29. januára 2019

Text rozhodnutia

Súd:                                                        Najvyšší súd SR 

Spisová značka:                                      8Cdo/152/2018 

Identifikačné číslo spisu:                         1708202985 

Dátum vydania rozhodnutia:  29. januára 2019 

Meno a priezvisko:                                  JUDr. Ladislav Górász 

Funkcia:                                                   

ECLI:                                                                                 ECLI:SK:NSSR:2019:1708202985.2 

UZNESENIE 

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ Z. Q. a 2/ N. Q., bývajúcich v P., Q., v  dovolacom konaní zastúpených JUDr. Jánom Čarnogurským, advokátom so sídlom v Bratislave,  Grösslingova 6-8 a ich nástupcu Z. Z., bývajúceho v K., D., proti žalovaným 1/ Z. N., 2/ T. N.,  bývajúcim v H., E., 3/ GERONT DSS, s. r. o., IČO: 36 686 409, so sídlom v Trnave, Tamaškovičova  17, 4/ Q. S., s evidovaným trvalým pobytom v M., teraz na neznámom mieste, 5/ Q. N., bývajúcemu v  C., N., 6/ P. M. a 7/ Z. M., bývajúcim v P., Q., v dovolacom konaní zastúpeným JUDr. Samuelom  Baránikom, advokátom so sídlom kancelárie v Bratislave, Podjavorinskej 7, o určenie vlastníckeho  práva, ktorá právna vec bola vedená na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 5C/1042/2008, o dovolaní  žalovaných 6/ a 7/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 23. mája 2017 sp. zn. 5Co/166/2016,  v znení opravného uznesenia z 11. decembra 2017 sp. zn. 5Co/166/2016, takto 

r o z h o d o l : 

P r i p ú š ť a, aby do konania na miesto žalobcov 1/ Z. Q. a 2/ N. Q., bývajúcich v P., Q., vstúpil Z. Z.,  narodený X. K. XXXX, bývajúci v K., D.. 

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 23. mája 2017 sp. zn. 5Co/166/2016, v znení opravného  uznesenia z 11. decembra 2017 sp. zn. 5Co/166/2016, z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. 

O d ô v o d n e n i e 

1. Okresný súd Pezinok (ďalej ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 13. apríla 2011 č.k.  5C/1042/2008-287 určil, že žalobcovia 1/ a 2/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností –  rodinného domu súp. č. 501 postaveného na pozemku parc. č. 926/380, pozemku parc. č. 926/120 –  zastavané plochy a nádvoria vo výmere 178 m2, pozemku parc. č. 926/218 – záhrady vo výmere 322  m2 a pozemku parc. č. 926/380 – zastavané plochy a nádvoria vo výmere 208 m2, nachádzajúcich sa v  katastrálnom území U., zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“).  Žalovaným 1/ až 7/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom 1/ a 2/, na účet ich  zástupcu, náhradu trov konania v sume 1 103,51 eur. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že  žalobcovia 1/ a 2/ nadobudli uvedené nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy zo 4. apríla 1998.  Tvrdili, že mali finančné problémy s dostavbou domu a preto sa so žalovanými 1/ a 2/ dohodli na  pôžičke peňazí v sume 1.500.000 Sk a dňa 8. marca 2007 uzatvorili s nimi „zmluvu o úvere“.

Na  zabezpečenie „úveru“ žalobcovia 1/ a 2/ sa zaviazali previesť svoje vlastnícke právo k uvedeným  nehnuteľnostiam na žalovaných 1/ a 2/ a to ku dňu podpísania „zmluvy o úvere“. V prípade porušenia  povinností, najmä však splátkového kalendára, v dôsledku ktorých sa stane úver predčasne splatným,  alebo nesplatením úveru, stávajú sa žalovaní 1/ a 2/ definitívne vlastníkmi dotknutých nehnuteľností.  V ten istý deň, t. j. 8. marca 2007 uzatvorili kúpnu zmluvu, predmetom ktorej boli dotknuté  nehnuteľnosti a kúpna cena bol dohodnutá v sume 1 500 000 Sk. Vklad vlastníckeho práva bol  povolený 26. marca 2007. Žalobcovia 1/ a 2/ neboli schopní dodržať splátkový kalendár, mali však  záujem získať nehnuteľnosti späť a tak využili ponuku žalovaného 3/ uzatvoriť zmluvu o spätnom  prevode nehnuteľností so zriadením záložného práva v jeho prospech. Obsahom zmluvy mal byť  záväzok žalovaných 1/ a 2/, ako predávajúcich previesť na žalobcov 1/ a 2/, ako kupujúcich vlastnícke  právo k nehnuteľnostiam s tým, že kúpnu cenu v sume 2 500 000 Sk uhradí za kupujúcich žalovaný 3/.  Zmluvou malo byť zároveň zriadené záložné právo v prospech žalovaného 3/ na zabezpečenie  pohľadávky – pôžičky použitej na zaplatenie kúpnej ceny, splatnosť ktorej mala byť dohodnutá na deň  7. október 2007. Predmetom zálohu mali byť dotknuté nehnuteľnosti. Takto navrhnutú kúpnu zmluvu  o prevode nehnuteľností spolu so zmluvou o zriadení záložného práva uzavreli žalovaní 1/ a 2/, ako  predávajúci, žalobcovia 1/ a 2/, ako kupujúci a žalovaný 3/, ako záložný veriteľ dňa 7. septembra  2007. Vklad do katastra nehnuteľností na základe zmluvy bol povolený 18. septembra 2007. Dňa 19.  septembra 2007, teda pred splatnosťou pohľadávky žalovaného 3/, uzavreli žalobcovia 1/ a 2/ ako  predávajúci a žalovaný 3/ ako kupujúci, kúpnu zmluvu o prevode nehnuteľností, predmetom ktorej bol  prevod vlastníckeho práva dotknutých nehnuteľností. Kúpna cena bola dohodnutá v sume 2.500.000  Sk so splatnosťou v deň podpisu zmluvy v celosti a v hotovosti. Vklad vlastníckeho práva bol  povolený 26. septembra 2007. Deň pred povolením vkladu vlastníckeho práva, t. j. 25. septembra 2007  uzatvoril žalovaný 3/ s dcérou žalobcov 1/ a 2/ ako budúcou kupujúcou zmluvu o budúcej kúpnej  zmluve.

Predmetom tejto zmluvy bol záväzok žalovaného 3/, že do 15 dní odo dňa podpisu zmluvy o  budúcej kúpnej zmluve uzavrie riadnu kúpnu zmluvu a prevedie ňou vlastnícke právo na dcéru  žalobcov 1/ a 2/ za kúpnu cenu 2.700.000 Sk. Kúpna cena bola splatná v celosti, prevodom na účet  žalovaného 3/, pred podaním návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Dňa 3.  októbra 2007 vyzval žalovaný 3/ dcéru žalobcov 1/ a 2/ ako budúcu kupujúcu na uzatvorenie riadnej  zmluvy, ako aj predloženie zmluvy o poskytnutí úveru v lehote 15 dní a upozornil ju na dojednanie o  zmluvnej pokute v prípade porušenia ustanovení zmluvy o budúcej zmluve. K uzatvoreniu riadnej  kúpnej zmluvy nedošlo, pretože v stanovenej lehote nebola zaplatená kúpna cena ani predložená  zmluva o hypotekárnom úvere, z ktorého mala byť kúpna cena zaplatená. Následne boli dotknuté  nehnuteľnosti žalovaným 3/ predané žalovanému 4/, ktorý ich previedol na žalovaného 5/, ktorý  dotknuté nehnuteľnosti zrekonštruoval, zhodnotil a kúpnou zmluvou z 22. februára 2010 predal  žalovaným 6/ a 7/.

Súd prvej inštancie predovšetkým ustálil, že žalobcovia 1/ a 2/ majú naliehavý  právny záujem na nimi žiadanom určení, pretože súdne rozhodnutie o určení ich vlastníckeho práva  bude podkladom na vykonanie zmien v zápisoch katastra nehnuteľností, ktoré teraz svedčia  žalovaným 6/ a 7/. Vzhľadom na žalobcami 1/ a 2/ uvádzané rozhodujúce skutočnosti, súd prvej  inštancie ako predbežnú otázku riešil otázku platnosti právnych úkonov strán týkajúcich sa  označených nehnuteľností, osobitne zmluvy o úvere a kúpnej zmluvy z 8. marca 2007 medzi  žalobcami 1/ a 2/ a žalovanými 1/ a 2/, kúpnej zmluvy zo 7. septembra 2007 medzi žalovanými 1/ a 2/  a žalobcami 1/ a 2/ a na túto zmluvu nadväzujúcej zmluvy o zriadení záložného práva z rovnakého dňa  medzi žalobcami 1/, 2/ a žalovaným 3/, a kúpnej zmluvy z 19. septembra 2007, ktorú uzavreli  žalobcovia 1/ a 2/ so žalovaným 3/ a na túto zmluvu nadväzujúcich ďalších kúpnych zmlúv,  účastníkmi ktorých boli žalovaní 3/ až 7/. Dospel k záveru, že predmetné zmluvy sú neplatné. Z  hľadiska predmetu konania, keďže žalobcovia 1/ a 2/ svoje vlastnícke právo k sporným  nehnuteľnostiam prevedené na žalovaných 1/ a 2/ zmluvou z 8. marca 2007 a ďalšou zmluvou zo 7.  septembra 2007 získali späť, za nosnú považoval otázku platnosti kúpnej zmluvy z 19. septembra  2007, ktorou previedli svoje vlastnícke právo na žalovaného 3/ (z ktorého bolo následnými kúpnymi  zmluvami prevedené vlastníctvo na ďalších žalovaných). Dospel k záveru, že ostatne uvedená kúpna  zmluva je neplatná, a to z niekoľkých dôvodov, a to predovšetkým z dôvodu nedostatku vážnosti vôle  žalobcov 1/ a 2/ nehnuteľnosti previesť do vlastníctva žalovaného 3/; z obsahu zmluvy vyplýva, že  „jediným cieľom kúpnej zmluvy bolo zabezpečenie pohľadávky odporcu 3/“.

Predmetná zmluva je  tiež v rozpore s účelom zákona a obchádza ho; „kúpna zmluva bola v skutočnosti zmluvou o pôžičke“,  kúpna cena nebola nikdy zaplatená. Zmluva sa naostatok priečila dobrým mravom. Keďže žalovaný 3/ sa nestal vlastníkom sporných nehnuteľností, nemohol platne previesť vlastnícke právo na žalovaného  4/ a rovnako nemohlo dôjsť k platnému prevodu na ďalších žalovaných, uzavrel súd prvej inštancie. 

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej ako „odvolací súd“), konajúci o odvolaniach žalovaných 5/, 6/ a 7/,  rozsudkom z 12. marca 2013 sp. zn. 5Co/342/2011 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie „v  napadnutom rozsahu vo veci samej“ tak, že žalobu zamietol. Napadnutý rozsudok v časti o trovách  konania zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Stotožnil sa síce so záverom súdu  prvej inštancie o tom, že žalobcovia 1/ a 2/ majú naliehavý právny záujem na nimi žiadanom určení,  dospel však k záveru, že súd nižšieho stupňa pri posudzovaní „zmluvy o úvere“ a „subsumovanej“  zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva uzavretej medzi žalobcami 1/ a 2/ a  žalovanými 1/ a 2/ nesprávne posúdil zmluvné dojednania strán. Okrem iného dôvodil, že: „Pri  hodnotení zmluvného dojednania, ktoré umožňuje zánik vlastníckeho práva pôvodného vlastníka treba  zohľadniť výšku zostatku nesplateného dlhu v čase, keď sa na prevod vlastníckeho práva na veriteľa  stane nepodmieneným svojím účelom obsahom ako neplatného úkonu podľa ust. § 39 OZ –  nepostupoval súd prvého stupňa dôsledne, keď nezisťoval konkrétne okolnosti prípadu, ktoré sú v  danom prípade vysoko špecifické, (nie je možné na tento prípad použiť R NS SR 8 Sžo 17/20007). Ak  by sa zaoberal otázkou aký je zostatok nesplateného dlhu navrhovateľov, zistil by, že navrhovatelia  splatili splátkami len 300.000 Sk a v zásade od začiatku im muselo byť jasné, že splátkový kalendár  zmluvne dohodnutý nebudú môcť dodržať. Pri vôli navrhovateľov uzatvoriť úverovú zmluvu a teda  získať peniaze na čokoľvek s vedomím v úverovej zmluve ustanovenej zmluvy o zabezpečovacom  prevode práva podľa ust. § 553 OZ a ich samotným uvedomením si, že nie sú schopní dodržať  dohodnuté splátky, je nutné konštatovať, že konali s vedomím právnych následkov vyplývajúcich z  jednotlivých právnych úkonov a zároveň slobodne, vážne, určitými a zrozumiteľnými a zákonom  predpokladanými právnymi úkonmi. Tu je nutné konštatovať, že tak ako úverová zmluva zo dňa 02.  03. 2007 nesie znaky ustanoveného zabezpečovacieho prevodu práva, v nej predpokladaná za týmto  účelom uzavretá kúpna zmluva medzi navrhovateľmi a odporcami 1, 2 zo dňa 08. 03. 2007 už tieto  znaky nenesie a jedná sa o klasickú kúpnu zmluvu opäť uzatvorenú navrhovateľmi slobodne a vážne  za účelom zbaviť sa dlžoby voči odporcom 1, 2. Podstatná okolnosť je aj to, že v tomto štádiu mohli  navrhovatelia na základe ponúknutej možnosti uzatvoriť zmluvu o budúcej kúpnej zmluve na  predmetné nehnuteľnosti, s tým, že budúcimi predávajúcimi by boli odporcovia 1, 2 a budúca  kupujúca dcéra navrhovateľov Z. Q.. Zároveň v reakcii na prednes odporcu 3, na odvolacom  pojednávaní odvolací súd konštatuje, že aj keby pre nedostatok podpisu navrhovateľa 1, na  kúpnopredajnej zmluve zo dňa 08. 03. 2007 bola táto zmluva neplatná, jednalo by sa o neplatnosť  relatívnu, ktorej sa nikto nedovolával. Podľa názoru odvolacieho súdu tieto predchádzajúce okolnosti a  teda aj označené uzavreté zmluvy ‚ však nie sú podstatné na posudzovanie vlastníctva navrhovateľov k  predmetnej nehnuteľnosti, pretože navrhovatelia sa svojím ďalším postupom opäť stali vlastníkmi  nehnuteľnosti a vo svojom pôvodnom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia aj sami označovali  za neplatnú len kúpnu zmluvu uzatvorenú dňa 19. 09. 2007 medzi navrhovateľmi ako opätovnými  vlastníkmi a odporcom 3, ako nadobúdateľom. Je nutné poukázať na to, že navrhovatelia v snahe  opätovne získať nehnuteľnosť do vlastníctva opäť s plným vedomím právnych následkov a účinkov  právnych úkonov uzavreli kúpnu zmluvu o prevode nehnuteľnosti zo dňa 07. 09. 2007 medzi  odporcami 1, 2 ako predávajúcimi a navrhovateľmi ako kupujúcimi so zmluvou o zriadení záložného  práva pričom v postavení záložného veriteľa bol odporca 3, ktorý v podstate zaplatil odporcom 1, 2 za  navrhovateľov kúpnu cenu nižšiu ako bola výška ich pohľadávky z úverovej zmluvy aj s časťou už  nimi splatenou. Takže odporcovia 1, 2 umožnili navrhovateľom si spätne kúpiť predmetné  nehnuteľnosti, ale celkovo táto možnosť bola predpokladaná a vyplýva aj z pripravenej zmluvy o  uzavretí budúcej kúpnej zmluvy medzi odporcami 1, 2 a dcérou navrhovateľov Z. Q.. Súd prvého  stupňa nesprávne vyhodnotil túto zmluvu ako keď považoval túto zmluvu za neplatnú podľa ust. § 39  OZ pre jej rozpor z dobrými mravmi. Nesprávne zhodnotil konanie navrhovateľov, ktoré ďalej  pokračovalo uzavretím ďalšej kúpnej zmluvy dňa 19. 09. 2007 ako bezpodielových spoluvlastníkov  predmetných nehnuteľností kúpnu zmluvu s odporcom 3 ako kupujúcim s kúpnou cenou 2.500.000 Sk  splatenou pri podpise zmluvy. Práve túto zmluvu, ako už bolo povedané, navrhovatelia (potom z  opatrnosti všetky zmluvy a splnomocnenia) považovali za absolútne neplatný úkon a súd prvého  stupňa sa s ich tvrdeniami stotožnil. Nemožno však tento názor považovať za správny a ani  konštatovanie súdu prvého stupňa, že jediným účelom záložného práva zriadeného v prospech odporcu   3 bolo jeho nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, pretože nie je možné v  tomto kontexte opomínať možnosť navrhovateľov predmetnú nehnuteľnosť predať tretej osobe a  splatiť pôžičku uzatvorenú v kúpnej zmluve zo dňa 07. 09. 2003 odporcovi 3. Rovnako nie je možné  opomínať, že aj po prevedení kúpnou zmluvou zo dňa 19. 09. 2007 nehnuteľnosti z navrhovateľov na  odporcu 3 bola uzatvorená medzi odporcom 5 a dcérou navrhovateľov zmluva o budúcej kúpnej  zmluve zo dňa 25. 09. 2007 s tým, že ak bude poskytnutý úver v prospech dcéry navrhovateľov, táto  odkúpi predmetné nehnuteľnosti späť. Z. Q. – dcéra navrhovateľov, aj bola odporcom 3 vyzvaná na  predloženie potvrdenia o schválení úveru a uzavretie kúpnej zmluvy. Aj pri uzatváraní tejto zmluvy  boli navrhovatelia slobodní, ich vôľa bola vážna a plne si uvedomovali následky svojho konania, čo  potvrdzuje aj ich potvrdenie, že sa necítia byť vlastníkmi predmetných nehnuteľností zo dňa 20. 11.  2007. Nesprávny je aj názor súdu prvého stupňa že táto zmluva je neplatná pre svoj rozpor s účelom  zákona a obchádzanie zákona, pretože táto zmluva bola vlastne zmluvou o pôžičke. Zmluva o pôžičke  bola medzi navrhovateľmi a odporcom 3, uzatvorená skôr a je súčasťou zmluvy zo dňa 07. 09. 2007.  Súd prvého stupňa v tomto kontexte ešte poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 29 0do 928/2003, ktorý  však nie je možné na daný prípad použiť. V predmetnom rozsudku sa rieši otázka či bola vôbec nejaká  suma označená ako pôžička zaplatená, a či sa dlžník zároveň v postavení úpadcu nezbavoval účelovo  majetku. Celkovo možno konanie navrhovateľov označiť ako snahu získať finančné prostriedky,  pričom nie je dôležité na aký účel, čo sa im počas celého konania nedarilo podľa ich predstáv, keď po  každom právnom úkone (prevod na tretiu osobu) zisťovali, že ich nehnuteľnosť je možno predať  podľa jej trhovej hodnoty za niekoľkonásobne vyššiu cenu ako boli oni sami schopní. Mali možnosť  nehnuteľnosť niekoľkokrát predať vo vlastnom mene, avšak rozhodli sa konať spôsobom už  spomenutým s tým, že vždy následne skonštatovali, že nehnuteľnosť bolo možné predať za vyššiu  cenu, čo samozrejme vyhodnotili ako nepriaznivý a závadný stav. Je nutné povedať, že navrhovatelia  musia niesť riziko svojho rozhodnutia predať nehnuteľnosti v ich vlastníctve, vo vlastnom mene za  dohodnutú cenu, aj s vedomím, že tretie subjekty ako nadobúdatelia sú schopné danú nehnuteľnosť  predať následne za cenu vyššiu. Nie každý nie celkom výhodný predaj nehnuteľnosti, aj keď ťažko  povedať či pre navrhovateľov to bol predaj nevýhodný ak nehnuteľnosti kúpili za 210.000 Sk,  automaticky spôsobuje neplatnosť takéhoto úkonu.“  

3. Tento rozsudok odvolacieho súdu bol vo výroku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvej  inštancie, zrušený uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „dovolací súd“) z  27. januára 2016 sp. zn. 8Cdo/306/2014 a vec bola odvolaciemu súdu vrátená na ďalšie konanie.  Dovolací súd zrušil aj uznesenie súdu prvej inštancie zo 17. apríla 2014 č. k. 5C/1042/2008-462 (o  trovách konania). Dôvodom kasačného rozhodnutia dovolacieho súdu vo veci samej bolo, že v  dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom nebol dostatočne zistený skutkový  stav [§ 243b ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov  (ďalej len „O. s. p.“)]; odvolací súd nepostupoval správne pri právnom posúdení zistených  rozhodujúcich skutočností. Svoje právne závery, ktoré ho viedli k zmene rozsudku súdu prvej  inštancie a k zamietnutiu žaloby, ktorou sa žalobcovia 1/ a 2/ domáhali určenia svojho vlastníckeho  práva k nehnuteľnostiam, založil totiž na inom právnom posúdení otázky platnosti jednotlivých zmlúv  uzatvorených stranami sporu, ktorú otázku v skutkovom rámci danom individuálnymi okolnosťami  preskúmavanej veci, bolo potrebné vzhľadom na ich osobitný význam riešiť ako prejudiciálnu.  Odvolací súd pritom vzhľadom na svoj čiastkový záver, že žalobcovia 1/ a 2/ sa na základe kúpnej  zmluvy zo 7. septembra 2007 uzavretej so žalovanými 1/ a 2/ stali opätovne vlastníkmi sporných  nehnuteľností, považoval z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby za právne významné iba  posúdenie otázky platnosti kúpnej zmluvy z 19. septembra 2007 medzi žalobcami 1/ a 2/ a žalovaným  3/, ktorú posúdil tak, že predmetná zmluva nemá vady majúce za následok jej neplatnosť. Po  rekapitulácii sledu jednotlivých právnych úkonov strán, predmetom ktorých boli sporné nehnuteľnosti,  dovolací súd ustálil, že odvolací súd ponechal bez povšimnutia vecnú a časovú súvislosť jednotlivých  právnych úkonov strán, ktorá mala podľa dovolacieho súdu rozhodujúci význam pre konečné právne  posúdenie veci. Uviedol, že žalobcovia 1/ a 2/ a žalovaní 1/ a 2/ uzavreli 8. marca 2007 „zmluvu o  úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka“. V bode III zmluvy (Zabezpečenie úveru) je  uvedené, že „dlžník na zabezpečenie splatenia úveru, jeho príslušenstva a všetkých ostatných  poplatkov a platieb, ktoré je podľa tejto zmluvy povinný znášať, sa zaväzuje previesť kúpnou zmluvou  v prospech veriteľa vlastnícke práva k nehnuteľnosti […]“. V rovnaký deň uzavreli uvedené strany aj kúpnu zmluvu, predmetom ktorej boli sporné nehnuteľnosti. Kúpna cena bola dohodnutá v sume 1 500  000,-Sk. Podľa dovolacieho súdu z kontextu uvedených zmlúv, okolností ich uzavretia, najmä  vzhľadom na poukaz v zmluve o úvere, že „na zabezpečenie splatenia úveru“ so všetkým jeho  príslušenstvom sa dlžníci zaväzujú previesť vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam na veriteľov,  nepochybne vyplýva, že kúpna zmluva bola uzavretá za účelom zabezpečenia zmluvy o „úvere“.  Podľa dovolacieho súdu nebolo rozumných dôvodov pre záver prijatý odvolacím súdom, že „jedná sa  o klasickú kúpnu zmluvu“. Takýto záver podľa dovolacieho súdu nie je možné vyvodiť iba z toho, že  kým zmluva o „úvere“ z 2. marca 2007 (v skutočnosti bola táto zmluva uzavretá 8. marca 2007,  poznámka dovolacieho súdu) „nesie znaky ustanoveného zabezpečovacieho prevodu práva, v nej  predpokladaná za týmto účelom uzavretá kúpna zmluva medzi žalobcami 1/ a 2/ a žalovanými 1/ a 2/ z  8. marca 2007 už tieto znaky nenesie“. Dovolací súd poznamenal, že na inom mieste v dôvodoch  svojho rozhodnutia (str. 17, tretí odsek, prvá veta) odvolací súd naostatok ani nepopieral, že kúpna  zmluva má povahu zabezpečovaciu keď uviedol, že „súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj zmluvu  o úvere uzatvorenú medzi žalobcami 1/ a 2/ a žalovanými 1/ a 2/, ako aj subsumovanú zmluvu o  zabezpečovacom prevode práva“. Podľa dovolacieho súdu bol nenáležitý aj záver odvolacieho súdu  ohľadne platnosti tejto kúpnej zmluvy, že žalobcovia 1/ a 2/ uzatvorili kúpnu zmluvu „slobodne a  vážne za účelom zbaviť sa dlžoby voči žalovaným 1/ a 2/“ [splatnosť ktorej v čase uzavretia kúpnej  zmluvy ani nenastala (podľa čl. II zmluvy o „úvere“ splatnosť dlhu bola stanovená „do 08. 09. 2008 za  podmienky, že nedôjde k predčasnej splatnosti úveru“ podľa čl. V zmluvy)]. Nebola podstatnou z  hľadiska posúdenia platnosti tejto zmluvy odvolacím súdom uvádzaná skutočnosť, že „v tomto štádiu  mohli žalobcovia 1/ a 2/ na základe ponúknutej možnosti uzatvoriť zmluvu o budúcej kúpnej zmluve  na predmetné nehnuteľnosti, s tým, že budúcimi predávajúcimi by boli žalovaní 1/ a 2/ a budúca  kupujúca dcéra žalobcov 1/ a 2/ Z. Q.“. Vzhľadom na okolnosti prípadu, najmä čas uzavretia kúpnej  zmluvy (v rovnaký deň ako bola uzavretá zmluva o „úvere“), za nenáležitú považoval dovolací súd  napokon aj argumentáciu odvolacieho súdu, že pre posúdenie veci bol významný zostatok  nesplateného dlhu vzniknutého poskytnutým „úverom“, z ktorého navrhovatelia 1/ a 2/ splatili len 300  000,-Sk. Dovolací súd poukázal na svoj rozsudok sp.zn. 2MCdo/2/2006 [podľa ktorého “kúpna  zmluva”, ktorá bola uzavretá, aby pohľadávka záložného veriteľa mohla byť v prípade, že ju dlžník  neuspokojí, uspokojená tým, že na veriteľa prejde vlastníctvo predmetu “kúpy”, je neplatná, pretože  obchádza zákon (§ 39 Občianskeho zákonníka). Obchádzanie zákona spočíva vo vylúčení záväzného  pravidla zámerným použitím prostriedkov, ktoré sami osebe neodporujú výslovnému zákazu zákona,  ale svojimi dôsledkami odporujú zákonu (in fraudem legis)] a na rozhodnutie sp. zn. 1 Cdo 96/1995  [podľa ktorého absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo  zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa hľadí na absolútne neplatný úkon tak, ako keby nebol nikdy  urobený. Absolútne neplatný právny úkon nepôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe  už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností]. Vychádzajúc z  týchto rozhodnutí dovolací súd ďalej dôvodil, že absolútna neplatnosť kúpnej zmluvy z 8. marca 2007  teda nastala bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa hľadelo na tento absolútne  neplatný úkon tak, ako keby nebol nikdy urobený. Nepôsobil právne následky, a to napriek tomu, že  na jej základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v  prospech žalovaných 1/ a 2/. Neplatnosť tejto kúpnej zmluvy mala potom nepochybne relevanciu pre  posudzovanie platnosti ďalších právnych úkonov, ktorými sa nakladalo s dotknutými  nehnuteľnosťami. Žalobcovia 1/ a 2/ nestratili na základe kúpnej zmluvy z 8. marca 2007 svoje  vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Žalovaní 1/ a 2/ preto kúpnou zmluvou zo 7. septembra  2007 nemohli na nich (spätne) platne previesť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Odvolací  súd vychádzajúc z iného, nesprávneho právneho názoru na platnosť vyššie uvedených zmlúv už potom  neposudzoval platnosť ďalších zmlúv strán z vyššie uvedených hľadísk. Preto opomenul, že aj záložné  právo môže vzniknúť len vtedy, ak platne vznikla tiež pohľadávka, na zabezpečenie ktorej má slúžiť.  Ak pohľadávka, pre ktorú bolo záložné právo zriadené, v skutočnosti platne nevznikla (napr. preto, že  zmluva, podľa ktorej mala pohľadávka vzniknúť, je neplatná), nie je tu ani záložné právo, aj keby  samotná záložná zmluva bola bezvadná a aj keby podľa nej došlo k vkladu záložného práva do  katastra nehnuteľností. Indikoval preto, že v ďalšom konaní, na ktoré bola vec vrátená, malo byť  úlohou odvolacieho súdu posúdiť vplyv vyššie uvedených záverov na platnosť kúpnej zmluvy z 19.  septembra 2007 uzavretej žalobcami 1/ a 2/ ako predávajúcimi a žalovaným 3/ ako kupujúcim.  Doterajší záver odvolacieho súdu, že uvedená kúpna zmluva je platná vychádzal podľa dovolacieho  súdu zo skutočností, ktoré neboli významné z hľadiska jej platnosti. Za skutočnosti majúce relevanciu  pre vadnosť či bezvadnosť zmluvy dovolací súd nepovažoval konštatáciu odvolacieho súdu, že „nie je  možné v tomto kontexte opomínať možnosť žalobcov 1/ a 2/ predmetnú nehnuteľnosť predať tretej  osobe a splatiť pôžičku uzatvorenú v kúpnej zmluve zo 7. septembra 2003 žalovanému 3/ a že rovnako  nebolo možné opomínať, že aj po prevedení kúpnou zmluvou z 19. septembra 2007 nehnuteľnosti zo  žalobcov 1/ a 2/ na žalovaného 3/ bola 25. septembra 2007 uzatvorená medzi žalovaným 3/ a dcérou  žalobcov 1/ a 2/ zmluva o budúcej kúpnej zmluve“. Pre záver o absolútnej neplatnosti zmluvy nebol  podľa dovolacieho súdu významný poukaz odvolacieho súdu na „potvrdenie“ žalobcov 1/ a 2/ z 20.  novembra 2007, že sa necítia byť vlastníkmi predmetných nehnuteľností. 

4. Žalovaní 6/ a 7/ sa v podaní z 30. júna 2016, súdu doručenom 4. júla 2016 (č. l. 493/A,B,C),  vyjadrili k uzneseniu dovolacieho súdu a v súvislosti s jeho závermi poukázali na výpoveď konateľa  žalovaného 3/ v spore a navrhli doplniť dokazovanie jeho opätovným výsluchom a ďalšími listinnými  dôkazmi. 

5. V ďalšom podaní z 20. decembra 2016, odvolaciemu súdu doručenom 22. decembra 2016 (č. l. 496- 503 spisu), žalovaní 6/ a 7/, reagujúc na výzvu odvolacieho súdu zo 6. decembra 2016, aby sa vyjadrili  k uzneseniu dovolacieho súdu z 27. januára 2016 sp. zn. 8 Cdo 306/2014 a prípadne navrhli ďalší  procesný postup, sa obšírne vyjadrili k otázke platnosti zmlúv a k ich dobromyseľnosti pri ich uzavretí  a poukázali na nálezy ústavného súdu zn. IV. ÚS 340/2012 a zn. I. ÚS 549/2015 (bod II. vyjadrenia) a  navrhli vykonanie (zopakovanie) ďalších dôkazov (bod III. vyjadrenia).  

6. Odvolací súd potom rozsudkom z 23. mája 2017 sp. zn. 5Co/166/2016, v znení opravného  uznesenia z 11. decembra 2017 sp. zn. 5Co/166/2016, pripustil späťvzatie žaloby voči žalovaným 1/  až 5/ a konanie voči týmto stranám sporu zastavil a rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Žalobcom  1/ a 2/ priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení svojho rozsudku,  okrem podrobného zopakovania obsahu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, uvedenia  skutkových tvrdení a právnych argumentov strán sporu včítane vyjadrenia žalovaných 6/ a 7/ k  zrušujúcemu rozhodnutiu dovolacieho súdu a ich vyjadrenia a zdôvodnenia zastavenia konania voči  žalovaným 1/ až 5/, na vecné odôvodnenie rozhodnutia o veci samej (iba) uviedol: „Súd prvej  inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na  zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1, 2, 3 C. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti  návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 C. s. p.) a na ich základe dospel k  správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite, jasne a výstižne  odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 C. s. p.). Odvolací súd v odvolacom konaní po zrušení jeho rozhodnutia  Najvyšším súdom Slovenskej republiky postupoval v zmysle ust. § 387 ods. 2 C. s. p. a pri svojom  rozhodovaní postupoval v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako  súdu dovolacieho s ohľadom na ust. § 455 C. s. p.“  

7. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu žalovaní 6/ a 7/ podali dovolanie argumentujúc, že v  konaní došlo k vade uvedenej v ustanovení § 420 písm. f/ CSP (časť A písm. i dovolania). Napadnutý  rozsudok navyše spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci v takej právnej otázke významnej pre  rozhodnutie veci, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (časť B písm. i  dovolania). Podľa žalovaných 6/ a 7/ odvolací súd svojím nesprávnym procesným postupom im  znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na  spravodlivý proces. Totižto odvolací súd v napadnutom rozhodnutí, vydanom po zrušení jeho  predchádzajúceho rozhodnutia dovolacím súdom a vrátení veci na ďalšie konanie, porušujúc svoju  kasačnú viazanosť rozhodnutím nadriadeného súdu, bez doplnenia podľa dovolacieho súdu  nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, vyhlásil svoj nový rozsudok. Odvolací súd takýmto  postupom porušil ich legitímne očakávanie, že v ďalšom konaní bude postupovať v súlade s právnym  názorom vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu, o to viac, že ich pred svojím  rozhodnutím vyzval, aby sa vyjadrili k rozhodnutiu dovolacieho súdu a navrhli ďalší procesný postup  v spore. Tvrdia, že odvolací súd tak naplnil pojem nesprávneho procesného postupu, ktorým im  znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v „obnovenom“ odvolacom konaní, čím  došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces. Rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje žiadne  odôvodnenie toho, prečo odvolací súd nepovažoval ich odvolanie za opodstatnené, ako vec posúdil po  skutkovej a právnej stránke a nevysvetlil ani najzákladnejšie dôvody, na ktorých založil svoje  rozhodnutie. Žalovaní 6/ a 7/ tiež namietajú spôsob ako odvolací súd rozhodol o zastavení konania  voči žalovaným 1/ až 5/, keď im nebolo späťvzatie žaloby voči týmto žalovaným vopred doručené na  vyjadrenie k tomuto procesnému úkonu žalobcov 1/ a 2/. Za rovnako nesprávny, zmätočný a rozporný  s odôvodnením, považujú žalovaní 6/ a 7/ výrok napadnutého rozsudku o trovách konania. Žalovaní 6/  a 7/ v ďalšom vymedzili dovolací dôvod spočívajúci podľa nich v nesprávnom právnom posúdení veci  zdôrazňujúc, že pri nadobúdaní sporných nehnuteľností konali v dobrej viere.  

8. Ostatné strany sporu sa k dovolaniu žalovaných 6/ a 7/ nevyjadrili. 

9. V priebehu dovolacieho konania žalobcovia 1/ a 2/ previedli sporné nehnuteľnosti kúpnou zmluvou,  na základe ktorej bol povolený vklad do katastra nehnuteľností rozhodnutím z 15. marca 2018 č. V- 1672/2018, na kupujúceho JSM-Pannonica, Kft, so sídlom v Maďarsku, Budapešť, Üllői út 645, a ten  kúpnou zmluvou, na základe ktorej bol povolený vklad do katastra nehnuteľností rozhodnutím z 26.  septembra 2018 č. V-8177/2018, na kupujúceho Z. Z., narodeného X. K. XXXX, bývajúceho v K., D..   

10. Dňa 5. novembra 2018 žalovaní 6/ a 7/ podali návrh na zmenu subjektu konania na strane žalobcov  1/ a 2/ dôvodiac, že po začatí dovolacieho konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod  práv a povinností, o ktorých sa koná. Za takú skutočnosť označili kúpne zmluvy uvedené vyššie v  bode 9. tohto uznesenia.  

11. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), po zistení, že  dovolanie bolo podané včas (§ 427 ods. 1 CSP) a na to oprávnenými stranami sporu (§ 424 CSP)  zastúpenými advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), považoval predovšetkým za potrebné sa vyrovnať s  návrhom žalovaných 6/ a 7/, aby do konania na miesto žalobcov 1/ a 2/ vstúpil Z. Z., bývajúci v K.,  D., ktorému v katastri nehnuteľností nateraz svedčí vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam. Po  preskúmaní návrhu a jeho príloh (najmä výpisu z listu vlastníctva č. XXXX) dospel dovolací súd k  záveru, že sú dané dôvody, aby návrhu žalovaných 6/ a 7/ na zmenu subjektov na strane žalobcov bolo  vyhovené.  

12. Na konanie na dovolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej  inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 438 ods. 1 CSP). Na dovolacie konanie sa nepoužijú  ustanovenia o pristúpení subjektov, o zmene a späťvzatí žaloby a o vzájomnej žalobe (§ 438 ods. 2  CSP). 

13. Ustanovenia § 79 a § 80 CSP sú spoločne označené ako „Pristúpenie a zmena subjektov“; § 79  CSP je označený ako „Pristúpenie“, § 80 CSP je označený ako „Zmena“. Ustanovenie § 80 CSP, ktoré  sa týka zmeny subjektov, nie je v § 438 ods. 2 CSP uvedené medzi ustanoveniami, ktoré v dovolacom  konaní nemožno „primerane“ použiť. Podobne nebola ani podľa právnej úpravy účinnej do 30. júna  2016 (§ 243c O. s. p. v spojení s § 92 ods. 2 O. s. p.) vylúčená možnosť, aby v dovolacom konaní  došlo k zmene účastníka (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 11. októbra 2017 sp. zn.  3Cdo/90/2017).  

14. Ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod alebo prechod práv alebo  povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť, aby do konania na jeho miesto alebo na miesto  žalovaného vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli (§ 80  ods. 1 CSP). Súd vyhovie návrhu podľa odseku 1, ak sa preukáže, že po začatí konania došlo k  prevodu alebo prechodu práva alebo povinnosti, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto  žalobcu. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované (§ 80 ods. 2 CSP). Ten, kto  vstupuje do konania, prijíma stav konania ku dňu jeho vstupu (§ 80 ods. 3 CSP). 

Bod 15

15. Z ustanovení citovaných v bode 14. síce vyplýva, že návrh na zmenu subjektu konania môže podať  len žalobca, podľa názoru dovolacieho súdu ale uvedené bezvýhradne neplatí v dovolacom konaní.  Dovolací súd v súvislosti s týmto záverom poukazuje na už vyššie, v bode 12., citované ustanovenie §  438 ods. 1 CSP, podľa ktorého na konanie na dovolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o  konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa najvyššieho súdu strana  sporu, na základe procesného úkonu ktorej sa začína osobitné konanie o dovolaní, je v dovolacom  konaní v procesnej pozícii obdobnej pozícii žalobcu v „základnom, sporovom konaní. Z logiky veci  vyplýva, že je potrebné pozíciu žalobcu v konaní na súde prvej inštancie a dovolateľa v dovolacom  konaní de facto stotožňovať, pričom je irelevantné, či dovolanie podáva osoba v pozícii žalobcu alebo  žalovaného. Iný záver by spôsobil celkom nedôvodnú nerovnosť strán; kým žalobca ako dovolateľ by  bol oprávnený chrániť svoje práva návrhom na zmenu, žalovanému ako dovolateľovi by takéto právo  nesvedčalo

(k tomu pozri napr. Števček, M.: Procesné nástupníctvo v civilnom práve procesnom,  EPOS, Bratislava, 2008, s. 49: „Nie je nám zrejmé, prečo rovnakým oprávnením spočívajúcim v  legitimácii navrhnúť zmenu účastníctva nedisponuje aj odporca. V záujme práva na spravodlivý  proces je zaujímavé zamýšľať sa, či týmto ustanovením nie je navrhovateľ podstatným spôsobom v  konaní zvýhodnený, čo je v zmysle štrasburskej judikatúry (teda judikatúry ESĽP) krajne neprípustné.  Skôr by sme sa prihovárali za rovnakú možnosť aj pre odporcu, lebo v kontradiktórnom konaní majú  mať procesné strany v zásade rovnakú možnosť vlastnou procesnou aktivitou ovplyvňovať priebeh  konania vo svoj prospech“ a Mgr. Peter Toth-Vaňo: Prevod vlastníctva pred rozhodnutím dovolacieho  súdu, nemo plus iuris a § 456 CSP, Justičná revue 2/2017: „Podľa § 80 ods. 1 CSP pritom môže návrh  na zmenu subjektu podať len žalobca. V zmysle § 438 ods. 1 CSP sa však na konanie na dovolacom  súde použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie primerane, pokiaľ nie je ustanovené  niečo iné. Domnievame sa preto, že nie je dôvod, pre ktorý by sme nemohli na dovolateľa  bezvýhradne (t. j. bez ohľadu na to, či vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného) aplikovať  ustanovenia o konaní na súde prvej inštancie, ktoré sa vzťahujú na osobu, ktorá podáva žalobný návrh.  Práve naopak – s ohľadom na logiku veci by malo byť nevyhnutné pozíciu žalobcu v konaní na súde  prvej inštancie a dovolateľa v dovolacom konaní de facto stotožňovať, pričom je irelevantné, či  dovolanie podáva osoba v pozícii žalobcu alebo žalovaného. Opačný náhľad by spôsobil celkom  nedôvodnú nerovnosť strán.“). 

16. Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych  noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy  uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci  ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy  by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu  právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné  vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného  ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho  textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť  alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych  predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať  svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.  V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho  napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného  ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis  pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle  čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného  gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy  nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS  341/07, III. ÚS 72/2010, III. ÚS 307/2012). 

17. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov dovolací súd vyhovel návrhu dovolateľov, žalovaných 6/  a 7/ a pripustil, aby do konania na miesto žalobcov 1/ Z. Q. a 2/ N. Q., bývajúcich v P., Q., vstúpil Z.  Z., narodený X. K. XXXX., bývajúci v K., D.. 

18. Dovolací súd potom skúmajúc splnenie podmienok prípustnosti dovolania dospel k záveru, že  dovolanie žalovaných 6/ a 7/ je prípustné (a zároveň aj dôvodné).  

19. Žalovaní 6/ a 7/ vyvodzujú prípustnosť (a súčasne aj dôvodnosť) dovolania predovšetkým z toho,  že odvolací súd svojím nesprávnym procesným postupom im znemožnil, aby uskutočňovali im  patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle  ustanovenia § 420 písm. f/ CSP. 

20. Citované ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v  ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na  spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba  rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných  procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu  rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s  uplatnením súdnej ochrany práva. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v  takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/ CSP, treba  považovať aj taký postup súdu, ktorým sa strane odmieta možnosť domáhať sa svojho práva na  nezávislom a nestrannom súde a ktorým dochádza k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae),  keď súdom prijaté závery nemajú svoj racionálny základ v interpretácii príslušných ustanovení  právnych predpisov a teda sú svojvoľné a neudržateľné a keď rozhodnutie súdu neobsahuje žiadne  dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci,  prípadne, ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že  rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé. 

21. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v  rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa  musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie  alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou  práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v.  Švajčiarsko).  

Bod 22

22. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len  „ústavný súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu  ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd  jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi  skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07).  Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých  svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej,  ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z  vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia  nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1  Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej  argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho  argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť,  teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na  základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne,  ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). 

23. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry  ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie  spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na  spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a  vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť,  je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia  súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so  špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a  povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách  rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať  proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných  prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na  spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP. 

24. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a  presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa  odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup  musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené  vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery  odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom  vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo  iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil,  prípadne nepodriadil zistený skutkový stav. 

Bod 25

25. Rozhodnutie je nepreskúmateľné vtedy, keď jeho písomné vyhotovenie neobsahuje zásadné  vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu (porovnaj závery vyplývajúce zo stanoviska  občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2015,  publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov  Slovenskej republiky 1/2016 pod č. 2). Za nedostatok zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre  rozhodnutie súdu treba považovať predovšetkým úplnú absenciu dôvodov vysvetľujúcich právny  záver súdu v otázke, od riešenia ktorej bola závislá opodstatnenosť uplatneného nároku, ako aj  vnútornú rozpornosť odôvodnenia rozhodnutia, priečiacu sa pravidlám logického uvažovania.  

26. V preskúmavanej veci došlo podľa názoru dovolacieho súdu postupom odvolacieho súdu k  naplneniu znakov vady podľa § 420 písm. f/CSP spočívajúcej v nedostatočnom odôvodnení  napadnutého rozhodnutia v podstatných otázkach, od ktorých záviselo správne rozhodnutie veci.  

27. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku detailne uviedol obsah odvolaním žalovaných 5/, 6/ a  7/ napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie (body 1. až 20. napadnutého rozsudku), skutkové  tvrdenia a právne argumenty strán sporu včítane vyjadrení žalovaných 6/ a 7/ k zrušujúcemu  rozhodnutiu dovolacieho súdu a ich vyjadrenia (body 24. až 28. napadnutého rozsudku), vysporiadal  sa so späťvzatím žaloby voči žalovaným 1/ až 5/ (body 29. až 35.), ale na faktické odôvodnenie svojho  rozhodnutia vo veci samej uviedol iba to, že: „Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový  stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185  ods. 1, 2, 3 C. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania  správne zhodnotil (§ 191 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom,  ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite, jasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 C. s. p.).  Odvolací súd v odvolacom konaní po zrušení jeho rozhodnutia Najvyšším súdom Slovenskej  republiky postupoval v zmysle ust. § 387 ods. 2 C. s. p. a pri svojom rozhodovaní postupoval v súlade  s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu dovolacieho s ohľadom na ust.  § 455 C. s. p.“ (body 38.-39. napadnutého rozhodnutia). 

28. Takéto odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu neobsahuje ani elementárne  vysvetlenie toho, prečo považoval odvolací súd odvolanie žalovaných 6/ a 7/ za neodôvodnené a ako  sa vysporiadal s ich návrhmi na doplnenie dokazovania.  

29. Vzhľadom na procesný postup odvolacieho súdu po doručení rozhodnutia dovolacieho súdu,  ktorým bolo jeho skoršie rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie, v rámci ktorého  vyzval strany sporu, aby sa vyjadrili k rozhodnutiu dovolacieho súdu a prípadne navrhli ďalší  procesný postup a na následné procesné návrhy žalovaných 6/ a 7/ (viď body 4. a 6.) a jeho viazanosť  odvolacieho súdu názorom dovolacieho súdu vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí, bolo legitímnym  očakávaním žalovaných 6/ a 7/, že odvolací súd bude postupovať v intenciách rozhodnutia  dovolacieho súdu, resp. v prípade jeho nerešpektovania riadne odôvodní svoj ďalší procesný postup a  že sa vysporiada aj s ich skutkovými a právnymi tvrdeniami a procesnými návrhmi. Odvolací súd v  napadnutom rozhodnutí vôbec neuviedol, z akého dôvodu sa v ďalšom konaní neriadil závermi  dovolacieho súdu zaujatými v jeho uznesení z 27. januára 2016 sp. zn. 8 Cdo 306/2014 a neposúdil  platnosť kúpnej zmluvy z 19. septembra 2007 uzavretej žalobcami 1/ a 2/ ako predávajúcimi a  žalovaným 3/ ako kupujúcim v intenciách týchto záverov, ani sa jasným, právne korektným a  zrozumiteľným spôsobom nevyrovnal ani len s najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami  sporu a neuviedol žiadne dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov.  

30. Podľa dovolacieho súdu odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku protirečivo uvádza,  že učinil zadosť aj svojej povinnosti byť viazaný právnym názorom dovolacieho súdu v zmysle  ustanovenia § 455 CSP, súčasne však obmedzuje (len) na konštatovanie správnosti skutkových a  právnych záverov súdu prvého stupňa („Odvolací súd v odvolacom konaní po zrušení jeho  rozhodnutia Najvyšším súdom Slovenskej republiky postupoval v zmysle ust. § 387 ods. 2 C. s. p. a  pri svojom rozhodovaní postupoval v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej  republiky, ako súdu dovolacieho s ohľadom na ust. § 455 C. s. p.“).  

Bod 31

31. Dovolací súd indikoval v ďalšom konaní, na ktorú vec vrátil, posúdiť (o. i.) platnosť kúpnej  zmluvy z 19. septembra 2007 uzavretej žalobcami 1/ a 2/ ako predávajúcimi a žalovaným 3/ ako  kupujúcim majúc na zreteli v jeho zrušujúcom uznesení naznačené parciálne závery a právne pravidlá.  Hoci pre ďalšie konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu platila bezvýnimočne zásada viazanosti a  podriadenosti právnym názorom vysloveným dovolacím súdom, túto viazanosť odvolací súd, hoci v  dôvodoch svojho rozhodnutia tvrdí opak („pri svojom rozhodovaní postupoval v súlade s právnym  názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu dovolacieho s ohľadom na ust. § 455  C.s.p.“), v skutočnosti nerešpektoval. Z jeho rozhodnutia nevyplýva, že by dôvodom pre  nerešpektovanie záväzného právneho názoru dovolacieho súdu bola niektorá okolnosť, ktorá v zmysle  právnej teórie a zaužívanej súdnej praxe dovoľuje odvolaciemu súdu výnimočne neriadiť sa kasačnou  záväznosťou zrušujúceho rozhodnutia dovolacieho súdu a v ňom zaujatým právnym názorom  dovolacieho súdu (k účinkom kasačnej záväznosti pozri bližšie uznesenie najvyššieho súdu z 31.  marca 2016 sp. zn. 3 Cdo 12/2016). Viazanosť súdu nižšieho stupňa právnym názorom súdu vyššieho  stupňa je vykonaním ústavného princípu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, ktorého je  integrálnou súčasťou. Nerešpektovanie právneho názoru dovolacieho súdu vyjadreného v zrušujúcom  rozhodnutí je preto porušením tak ustanovenia § 455 CSP, ako aj základného práva strany na súdnu a  inú právnu ochranu.  

Bod 32

32. Pokiaľ sa odvolací súd obmedzil (len) na konštatovanie správnosti skutkových a právnych záverov  súdu prvého stupňa podľa § 387 ods. 2 CSP, urobil tak v rozpore s právnym názorom vysloveným  dovolacím súdom, pretože súd prvej inštancie posudzoval platnosť kúpnej zmluvy z 19. septembra  2007 z iných hľadísk (nedostatok vážnosti vôle, rozpor s účelom zákona a jeho obchádzanie,  nezaplatenie kúpnej ceny) než naznačil dovolací súd v zrušujúcom uznesení.  

33. Na základe výsledkov meritórneho dovolacieho prieskumu dovolací súd uzatvára, že  nerešpektovaním pravidla riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu došlo v konaní k procesnej vade v  zmysle § 420 písm. f/ CSP. Vada tejto povahy je dôvodom, ktorý zakladá nielen prípustnosť  dovolania, ale zároveň aj jeho dôvodnosť. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je ustálená v tom, že  ak v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 420 CSP, dovolaním napadnuté rozhodnutie je  potrebné zrušiť bez toho, aby sa dovolací súd zaoberal správnosťou právnych záverov, na ktorých  spočíva zrušované rozhodnutie súdu (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo  44/2015, 2 Cdo 111/2014, 3 Cdo 4/2012, 4 Cdo 263/2013, 5 Cdo 241/2013, 6 Cdo 591/2015, 7 Cdo  212/2014, 8 Cdo 137/2015). 

Bod34

34. Z dôvodu procesnej vady podľa § 42O písm. f/ CSP dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho  súdu aj vo výroku, ktorým odvolací súd pripustil späťvzatie žaloby voči žalovaným 1/ až 5/ a konanie  voči nim zastavil. Napriek uplatneniu dispozičnej zásady, pre účinnosť späťvzatia žaloby sa niekedy  (ak nedôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 CSP  alebo pojednávanie) vyžaduje stanovisko žalovaného. Súd má preto povinnosť, skôr ako rozhodne o  tom, či konanie (čiastočne) zastaví vyzvať žalovaného, aby sa vyjadril, či so späťvzatím súhlasí alebo  nie. Zo spisu vedeného v preskúmavanom spore nevyplýva, že by odvolací súd, ktorému bolo 23.  decembra 2016 doručené späťvzatie žaloby voči žalovaným 1/ až 5/, doručil tento procesný úkon  žalovaným na vyjadrenie. 

35. Dovolací súd naostatok zrušil aj výrok napadnutého rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania  („Žalovaným 1/ a 2/ sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %“). Podľa názoru  dovolacieho súdu z takto formulovaného rozhodnutia o trovách konania nevyplýva, voči ktorým  žalovaným sa náhrada priznáva, resp. ako sa rozhodlo o náhrade trov v súvislosti so zastavením  konania voči niektorým žalovaným.  

36. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na  ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§  453 ods. 3 CSP). 

37. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.  

P o u č e n i e  :  

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.  

Predpisy

CSP

§ 80 Zmena

(1) Ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť, aby do konania na jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli.

(2) Súd vyhovie návrhu podľa odseku 1, ak sa preukáže, že po začatí konania došlo k prevodu alebo prechodu práva alebo povinnosti, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto žalobcu. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované.

(3) Ten, kto vstupuje do konania, prijíma stav konania ku dňu jeho vstupu.

§ 146

(1) Súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

(2) Súhlas žalovaného je potrebný vždy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

§ 438

Konanie na dovolacom súde

(1) Na konanie na dovolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

(2) Na dovolacie konanie sa nepoužijú ustanovenia o pristúpení subjektov, o zmene a späťvzatí žaloby a o vzájomnej žalobe.

§ 455

Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.

Ústava

Článok 46

(1) Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

(2) Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

(3) Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

(4) Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.