26. Môže dovolací súd zmeniť svoju rozhodovaciu prax aj v prípade, ak sa od nej neodklonil odvolací súd?

Podľa § 421(1)(a) CSP je dovolanie prípustné, ak sa odvolací súd pri riešení právnej otázky odklonil od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Keďže dovolanie je prípustné, dovolací súd môže preskúmať správnosť svojej rozhodovacej praxe a rozhodnúť sa, či na nej naďalej zotrvá alebo ju zmení (stotožní sa s odklonom odvolacieho súdu). Týmto spôsobom môže dovolací súd prekonať vlastnú rozhodovaciu prax.  

Je však dovolanie prípustné, ak sa odvolací súd neodklonil od dovolacej praxe, ale dovolací súd sám zistil jej nesprávnosť? Povedané inak, môže dovolací súd zmeniť svoju rozhodovaciu prax aj z vlastnej iniciatívy?

Túto otázku riešil veľký senát najvyššieho súdu v rozhodnutí vo veci SAT,[1] kde vyslovil, že dovolanie nie je v takomto prípade prípustné.

Nižšie predkladám vlastnú analýzu uvedenej otázky; z tejto analýzy vyplýva, že názor veľkého senátu nie je správny a dovolanie aj v takomto prípade treba považovať za prípustné.

V prípade SAT rozhodnutie záviselo od vyriešenia právnej otázky, či vydražiteľ v rámci dobrovoľnej dražby nadobudne vlastníctvo k vydraženej veci aj vtedy, ak sa neskôr ukáže, že osoba, voči ktorej sa dražba viedla, nebola vlastníkom veci.

I. Opis prípadu

Prvoinštančný súd aj odvolací súd vyriešili túto otázku v súlade s publikovaným judikátom R 61/2014,[2] podľa ktorého vydražiteľ v takomto prípade vlastníctvo nenadobudne vzhľadom na zásadu nemo plus iuris. Neúspešná strana podala dovolanie.

Názor senátu 6C: Dovolanie najskôr posudzoval trojčlenný dovolací senát 6C.[3] Ten dospel k záveru, že judikát R 61/2014 nie je správny, a teda nie sú správne ani na ňom založené napadnuté rozsudky nižších inštancií. Dovolanie považoval za prípustné na základe extenzívneho výkladu písmena (a)[4] — podľa tohto výkladu má byť dovolanie prípustné nielen vtedy, ak sa odvolací súd pri riešení právnej otázky odklonil od dovolacej praxe, ale aj vtedy, ak sa od nej neodklonil, no podľa konajúceho dovolacieho senátu sa od nej odkloniť mal.

Keďže sa senát 6C zamýšľal odkloniť od ustálenej dovolacej praxe (od judikátu R 61/2014), postúpil vec v zmysle § 48(1) na rozhodnutie veľkému senátu.

Názor veľkého senátu: Veľký senát považoval dovolanie pre nastolenú právnu otázku za neprípustné a vec vrátil trojčlennému senátu bez rozhodnutia o dovolaní. Argumentoval nasledovne:

Po prvé, s ohľadom na princíp právnej istoty sa majú ustanovenia o prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov vykladať reštriktívne a nie extenzívne. Veľký senát v tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok ESĽP vo veci Abdullayev.[5] Nie je preto namieste extenzívny výklad písmena (a), z ktorého vyvodil prípustnosť dovolania senát 6C.

Po druhé, senát 6C v skutočnosti ani nepoužil extenzívny výklad písmena (a), ale ustanovenie § 421(1) neprípustne dotvoril o nový (v zákone neupravený) štvrtý prípad prípustnosti dovolania. Text zákona je pritom jasný a nepochybný a v zmysle čl. 3(2) neposkytuje možnosť inej interpretácie.

Po tretie, pripustenie dovolania by napokon odporovalo aj jasnému zámeru zákonodarcu. Veľký senát poukázal na to, že vládny návrh CSP obsahoval písmeno (d), ktoré výslovne pripúšťalo dovolanie pre tento prípad, avšak na základe poslaneckého návrhu bolo písmeno (d) v legislatívnom procese vypustené. Vypustením písmena (d) dal zákonodarca jasne najavo, že si neželá, aby bolo dovolanie prípustné v situácii upravenej v tomto ustanovení.

Po vrátení veci trojčlenný senát dovolanie odmietol.[6]

Stanoviská právnických fakúlt: Pred svojim rozhodnutím si veľký senát vyžiadal aj stanoviská od právnických fakúlt a iných subjektov. K otázke prípustnosti dovolania sa vyjadrili tri právnické fakulty (PF UK, PF TT a PF UPJŠ), ktoré zhodne dospeli k záveru, že za platného právneho stavu dovolanie nie je prípustné.[7]

Diskusia v Bulletine slovenskej advokácie: K rozhodnutiu veľkého senátu prebehla diskusia aj v Bulletine slovenskej advokácie; k otázke sa vyjadrili František Sedlačko a Tadeáš Majchrák.[8] Podľa oboch autorov sú dôsledky tohto rozhodnutia pre rozvoj judikatúry nešťastné, ale samotné rozhodnutie považujú za vecne správne.

Majchrák však upozornil na dôležitý omyl, ktorého sa dopustil veľký senát v odôvodnení svojho rozhodnutia. Ako sme uviedli, veľký senát z vypustenia písmena (d) na základe poslaneckého návrhu vyvodil zámer zákonodarcu, že dovolanie má byť prípustné len v situáciách (a) až (c)  a nemá byť prípustné v situácii (d). Majchrák však poukázal na zdôvodnenie poslaneckého  návrhu, z ktorého vyplýva, že zákonodarca vypustil písmeno (d) len preto, že ho považoval za nadbytočné (redundantné), nakoľko ním upravený prípad považoval za pokrytý v písmenách (a) až (c). „Skutočným úmyslom poslancov … bolo zahrnutie situácie (d) pod existujúce body (a) až (c), teda nie nepokrytie situácie.“[9] Napriek tomu však Majchrák uzatvára (na moje prekvapenie), že daný omyl nemá vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia.

II. Vlastná analýza

1. Výklad alebo sudcovské dotváranie zákona?

Veľký senát vyslovil, že prípustnosť dovolania pre prípad zistenia nesprávnosti dovolacej praxe nemožno vyvodiť výkladom zákona, ale len jeho sudcovským dotvorením o nový, štvrtý prípad prípustnosti, ktorý v zákone nie je uvedený.

Myslím si, že práve tento záver veľkého senátu viedol viacerých právnikov k presvedčeniu, že za daného platného právneho stavu prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť.

V prvej časti sa preto budeme zaoberať správnosťou tohto záveru veľkého senátu. Ako zdôvodním, prípustnosť dovolania je možné vyvodiť výkladom zákona, teda aj bez potreby jeho sudcovského dotvárania. V skutočnosti však nie je dôležité, či prípustnosť možno vyvodiť výkladom alebo dotvorením zákona, ale to, či zodpovedá účelu zákona a zdokumentovanému zámeru zákonodarcu. K týmto otázkam sa vrátime neskôr.

V prvom rade je potrebné vymedziť rozdiel medzi výkladom (interpretáciou) zákona a jeho sudcovským dotváraním (vypĺňaním medzier).

Ústavný súd k tomu uvádza: „Rozdiel v interpretácii právneho predpisu (právnej normy) a vypĺňaním medzier právneho predpisu (právnej normy) spočíva v tom, že kým pri vypĺňaní medzier v právnom predpise sudca ‚pridáva‘ text do textu právneho predpisu, v rámci interpretácie právneho predpisu sudca priraďuje význam existujúcemu textu právneho predpisu (právnej normy), a to prípadne až na samu hranicu sémantiky.“[10]

Pri výklade zákona teda pripisujeme určitý význam existujúcim slovám zákona; z viacerých možných významov slov textu zákona vyberáme ten správny. Mnohé slová možno vykladať užšie (reštriktívne) alebo širšie (extenzívne). V určitom bode sa však dostaneme do situácie, že slovu už nie je možné priradiť ešte užší alebo ešte širší význam — narazili sme na hranicu výkladových možností textu zákona.

Nie všetky situácie ale môžeme vyriešiť výkladom zákona. Zákon principiálne nemôže predvídať všetky situácie do najmenších podrobností a navyše zákonodarca sa môže dopustiť chyby. V zákone sa tak môže objaviť medzera a úlohou súdu je vyplniť ju sudcovským dotvorením zákona — čiže fakticky doplnením textu zákona o novú (sudcovskú) právnu vetu, pomocou ktorej súd vyrieši v zákone neupravený prípad. Hovoríme o sudcovskej tvorbe (dotváraní) práva. Riešenie založené na dotvorení práva sa pohybuje mimo rámca zákonného textu alebo je s ním dokonca v rozpore. Prípustnosť sudcovského dotvárania práva uznáva aj zákon[11] aj judikatúra.[12]

Je teda možné vyvodiť prípustnosť dovolania pre prípad nesprávnosti dovolacej praxe výkladom zákona?

V podstate sa tu pýtame, či je možné slovám § 421(1) pripísať taký význam, aby z neho vyplynula prípustnosť dovolania pre tento prípad. Preskúmajme jednotlivé písmená § 421(1) z tohto hľadiska.

Písmeno (a): Podľa písmena (a) je dovolanie prípustné, ak sa odvolací súd pri riešení právnej otázky „odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“. Práve o extenzívny výklad tohto ustanovenia sa opieral trojčlenný senát vo veci SAT — ustanovenie vykladal extenzívne tak, že dovolanie má byť prípustné aj vtedy, keď sa odvolací súd síce neodklonil od dovolacej praxe, no podľa konajúceho dovolacieho senátu sa od nej odkloniť mal. Môžeme však akceptovať, že slovo „odklonil“ zahŕňa v sebe aj význam „neodklonil, no mal sa odkloniť“? Myslím si, že je to prinajmenšom sporné; veľký senát túto možnosť zjavne odmietol. Prípustnosť dovolania zrejme nemožno založiť výkladom písmena (a); pozri však časť 2.7 pre možnosť jeho analogického použitia.

Písmeno (c): Podľa písmena (c) je dovolanie prípustné, ak právna otázka „je dovolacím súdom posudzovaná rozdielne“. Toto písmeno môžeme viac-menej rovno vylúčiť.

Písmeno (b): Podľa písmena (b) je dovolanie prípustné, ak právna otázka „v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená“. Veľký senát tomuto písmenu nevenoval vo svojom rozhodnutí žiadnu pozornosť. Nevieme teda, či ho prehliadol alebo či nepovažoval za možné vyvodiť z neho prípustnosť dovolania. Podľa môjho názoru však prípustnosť dovolania je možné vyvodiť práve výkladom tohto písmena.

Písmeno (b) pripúšťa dovolanie pre prípad, že právna otázka nebola „vyriešená“ v dovolacej praxi. Výraz „právna otázka“ môžeme vnímať ako určitý problém interpretácie práva, ktorý je potrebné vyriešiť. Čo však máme presne rozumieť tým, že právna otázka bola „vyriešená“?

Výraz „vyriešená“ môžeme vykladať prinajmenšom v dvoch významoch:[13]

a) Formálny výklad: Slovo „vyriešená“ tu vykladáme vo význame „nejako vyriešená“, t.j. „majúca riešenie“. V tomto význame bola právna otázka vyriešená vtedy, ak v dovolacej praxi existuje výslovné riešenie tejto otázky. Neskúmame tu, či riešenie je správne, či bolo riadne odôvodnené a či odpovedá na všetky zásadné argumenty, ktoré dovolateľ uplatňuje v aktuálne posudzovanom dovolaní. Podstatná je len formálna existencia riešenia danej otázky v dovolacej praxi. Formálny výklad zodpovedá záveru veľkého senátu vo veci SAT.

b) Materiálny výklad: Slovo „vyriešená“ tu vykladáme vo význame „riadne vyriešená“. To, či otázka bola vyriešená v dovolacej praxi riadne, posudzuje dovolací súd. Otázka je vyriešená riadne vtedy, ak dovolací súd po zohľadnení všetkých zásadných aspektov právneho problému dospeje k záveru, že neexistuje žiadna potreba riešiť otázku inak, ako ju vyriešila doterajšia rozhodovacia prax.

Z materiálneho výkladu vyplýva, že dovolanie  je prípustné aj vtedy, keď dovolací súd sám zistí nesprávnosť svojej praxe. Ak totiž dovolací súd dospeje k záveru, že jeho doterajšia prax je nesprávna a právnu otázku treba riešiť inak, je zrejmé, že právnu otázku nepovažuje za vyriešenú riadne. Veď ak by ju považoval za riadne vyriešenú, prečo by vôbec mal potrebu riešiť ju inak? To, že dovolací súd chce riešiť právnu otázku inak, dokazuje, že s jej doterajším riešením nie je spokojný (že ho nepovažuje za riadne vyriešenie právnej otázky).

Materiálny výklad písmena (b) tak zahŕňa dve odlišné situácie:

• situáciu, že právna otázka nebola v dovolacej praxi vôbec riešená,
• situáciu, že právna otázka síce bola v dovolacej praxi riešená, ale dovolací súd dospel k záveru, že dané riešenie nemožno považovať za riadne vyriešenie tejto otázky.

V súvislosti s materiálnym výkladom písmena (b) treba pripojiť štyri poznámky:

Po prvé, materiálny výklad znamená, že obsah pojmu „vyriešená otázka“ je dynamický (meniaci sa v čase). V jednom momente môže dovolací súd považovať právnu otázku za riadne vyriešenú, neskôr tomu tak byť nemusí. Môžu nastať určité skutočnosti, ktoré budú viesť dovolací súd k záveru, že doterajšie riešenie nie je správne (nepredstavuje riadne vyriešenie právnej otázky) a dovolaciu prax je potrebné zmeniť.

Tieto skutočnosti môžu mať objektívny alebo subjektívny charakter.

Medzi objektívne skutočnosti môže patriť napríklad:

• vydanie nového rozhodnutia ústavného súdu alebo ESĽP, ktoré je nezlučiteľné s doterajším riešením,
• zastaranie právnych konceptov, na ktorých bolo založené doterajšie riešenie,
• názorové zmeny v dôsledku vývoja právnej vedy,
• uplatnenie nových argumentov zo strany dovolateľa, ktoré doterajšia prax nezohľadnila,
• zistenie zásadného omylu v argumentácii, na ktorej bolo založené doterajšie riešenie (napríklad prehliadnutie relevantného zákonného ustanovenia).

Medzi subjektívne skutočnosti patrí napríklad:

• odchod starých a príchod nových sudcov s inými právnymi názormi,
• názorové posuny u existujúcich sudcov

V dôsledku týchto objektívnych alebo subjektívnych zmien sa môže stať, že právna otázka, ktorú kedysi dovolací súd, resp. príslušné kolégium považovalo za riadne vyriešenú, už naďalej za takú považovaná nebude. To je však podstatou poznania — vždy sa snažíme o prekonávanie a vylepšovanie doterajších poznatkov. A judikatúra nie je nič iné len spôsob skúmania a poznávania práva a zákonov.

Po druhé, materiálny výklad zodpovedá účelu písmena (b). Toto písmeno podľa môjho názoru sleduje najmä procesnú ekonómiu rozhodovania dovolacieho súdu.

Zákonodarca dal dovolaciemu súdu do rúk nástroj na to, aby nemusel dookola a podrobne odpovedať na tie právne otázky, ktoré už vo svojej rozhodovacej praxi riadne vyriešil. Dovolací súd môže ďalšie dovolanie k tej istej právnej otázke odmietnuť bez toho, aby musel podrobne zdôvodňovať, ako má byť daná právna otázka vyriešená a prečo má byť vyriešená práve týmto spôsobom — stačí mu odkázať na svoje skoršie rozhodnutia, ktoré už danú otázku riadne vyriešili.

Zmyslom písmena (b) však nie je poskytnúť dovolaciemu súdu zámienku, aby sa mohol vyhýbať riadnemu zodpovedaniu zásadných právnych otázok — a už vonkoncom nemôže byť jeho zmyslom dokonca brániť dovolaciemu súdu v riešení tých zásadných právnych otázok, ktoré ani on sám nepovažuje za riadne vyriešené vo svojej doterajšej praxi.

Po tretie, materiálny výklad zodpovedá aj prirodzenému (obvyklému) významu slova „vyriešený“.

Slová zákona vykladáme v súlade s ich obvyklým významom v bežnej reči, pokiaľ nie je dôvod ich vykladať inak.[14]

Slovo „vyriešený“ podľa synonymického slovníka znamená „skončený, zavŕšený, dovŕšený, uzatvorený, neaktuálny“.[15] Z tohto hľadiska môžeme právnu otázku považovať za vyriešenú vtedy, ak boli riadne vyriešené všetky zásadné aspekty nastoleného právneho problému, a to tak, že diskusia o týchto aspektoch je už v podstate skončená, zavŕšená, uzatvorená a neaktuálna — k právnej otázke a jej riešeniu už niet čo dodať, pretože všetko podstatné bolo povedané a riadne posúdené. Otázku teda napríklad nemožno automaticky považovať za riadne vyriešenú, ak dovolateľ uplatní nové zásadné protiargumenty, ktoré doterajšia prax neposudzovala.

Takisto aj v bežnej reči vnímame slovo „vyriešený“ spravidla vo význame „riadne vyriešený“. Napríklad ak učiteľ fyziky dá písomku a povie, že za každý vyriešený príklad je jeden bod, určite ho nepresvedčíme, že nám má dať bod aj za príklad, ktorý sme síce „vyriešili“, ale zle. Aj keď to učiteľ výslovne nepovedal, je zrejmé, že body patria len za riadne vyriešené príklady.

Ak teda najvyšší súd odmietne dovolanie s odôvodnením, že otázka už bola vyriešená v jeho rozhodovacej praxi, logicky očakávame, že bola vyriešená riadne — teda tak, že neexistujú žiadne zásadné aspekty, ktoré by neboli riadne zohľadnené a vecne posúdené.  Rozhodne neočakávame, že právna otázka sa bude považovať automaticky za vyriešenú aj napriek tomu, že dovolací súd sám výslovne označil jej vyriešenie za nesprávne a uviedol proti nemu zásadné argumenty, ktoré neboli vecne posúdené (tak, ako sa to stalo v prípade SAT).

Po štvrté, aj sám najvyšší súd fakticky uplatňuje materiálny prístup minimálne v niektorých prípadoch. Najvyšší súd napríklad opakovane vyslovil, že za ustálenú dovolaciu prax sa považujú aj „naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané“ publikované civilné rozhodnutia a stanoviská najvyššieho súdu ČSSR a ČSFR. Z toho plynie, že najvyšší súd nepovažuje právnu otázku riešenú vo federálnom alebo socialistickom rozhodnutí automaticky za vyriešenú, ale najskôr predbežne skúma, či dané rozhodnutie je naďalej použiteľné a či nebolo medzičasom prekonané. Použitiu federálneho alebo socialistického rozhodnutia teda predchádza jeho materiálne zhodnotenie.

Prečo by však mal najvyšší súd takto pristupovať len k federálnym alebo socialistickým rozhodnutiam? Spoločnosť aj právne názory sa vyvíjajú neustále; spoločenský vývoj sa neskončil ani pádom socializmu ani rozdelením Československa. Ak teda najvyšší súd vyhodnocuje použiteľnosť rozhodnutia pri federálnych a socialistických rozhodnutiach, mal by tento prístup konzistentne uplatňovať vo vzťahu ku všetkým svojim rozhodnutiam.

Zhrnutie: Prípustnosť dovolania pre prípad, že dovolací súd zistí nesprávnosť svojej rozhodovacej praxe, je možné založiť materiálnym výkladom písmena (b). To však ešte automaticky neznamená, že tento výklad treba považovať aj za správny.

V nasledujúcich častiach analýzy preto porovnáme materiálny výklad písmena (b) s reštriktívnym výkladom veľkého senátu z hľadiska zákonodarcovho zámeru, účelu zákona, práva na spravodlivý proces a pod.

2. Zámer zákonodarcu

V tejto časti porovnáme materiálny výklad písmena (b) a reštriktívny výklad veľkého senátu z pohľadu zámeru zákonodarcu, ktorý sledoval pri prijímaní CSP.

Pri identifikovaní zákonodarcovho zámeru budem vychádzať z toho, ako bol tento zámer vyjadrený

• vo vládnom návrhu CSP a v dôvodovej správe k nemu a
• v poslaneckom návrhu na vypustenie písmena (d) a v jeho zdôvodnení.

Veľký senát bol názoru, že zjavným zákonodarcovým zámerom pri vpustení písmena (d) bolo vylúčiť prípustnosť dovolania pre prípad nesprávnosti dovolacej praxe. Poukázal na to, že vládny návrh CSP pôvodne obsahoval aj písmeno (d), podľa ktorého malo byť dovolanie prípustné aj vtedy, ak „má byť dovolacím súdom vyriešená právna otázka posúdená inak“ (t.j. ak dovolací súd zistí jej nesprávnosť). V rámci schvaľovania CSP v národnej rade však poslanci písmeno (d) vypustili. Tým dal zákonodarca podľa veľkého senátu jasne najavo, že dovolanie v prípade (d) nemá byť prípustné, resp. že má byť prípustné len v prípadoch (a) až (c).

Takto identifikovaný zámer však nie je v súlade so zdokumentovanými dôvodmi pre vypustenie písmena (d).

Tabuľka nižšie porovnáva znenie vládneho návrhu a schváleného znenia:

§ 412 vládneho návrhu CSP (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,   a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,   b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,   c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne, alebo   d) ak má byť dovolacím súdom vyriešená právna otázka posúdená inak.

§ 421 CSP (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,   a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,   b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo   c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.   d) ak má byť dovolacím súdom vyriešená právna otázka posúdená inak.

Poslanecký návrh, na základe ktorého bolo vypustené písmeno (d), mal nasledujúcu podobu:

Bod 4. V § 421 ods. 1 sa vypúšťa písmeno d).

Odôvodnenie: Dovolacie dôvody upravené v písmenách a) až c) pokrývajú aj situáciu upravenú v písmene d), ktoré je týmto redundantným.

Z uvedeného je zrejmé, že zákonodarca nesledoval vypustením písmena (d) zámer vylúčiť prípustnosť dovolania pre prípad nesprávnosti dovolacej praxe. Písmeno (d) vypustil len preto, že ho považoval za nadbytočné, nakoľko ním upravený prípad prípustnosti bol (podľa jeho názoru) už upravený v písmenách (a) až (c).

Zákonodarca teda vypustením písmena (d) nesledoval žiadnu obsahovú zmenu zákona — chcel len odstrániť redundanciu a nie výrazne obmedziť prípustnosť dovolania pri riešení zásadných právnych otázok.

Materiálny výklad písmena (b) presne zodpovedá zákonodarcovmu zámeru. Pri materiálnom výklade písmeno (b) zahŕňa v sebe aj prípad upravený vo vypustenom písmene (d). Ak totiž dovolací súd dospeje k záveru, že jeho doterajšia prax je nesprávna a právnu otázku treba riešiť inak [čo bol prípad podľa písmena (d)], je zrejmé, že právnu otázku nepovažuje za riadne vyriešenú v doterajšej praxi [čo je prípad podľa písmena (b)]. Veď ak by ju považoval za riadne vyriešenú, prečo by vôbec mal potrebu riešiť ju inak?

Zákonodarca teda chcel vypustiť písmeno (d) preto, že ho považoval za nadbytočné, nakoľko ním upravený prípad už bol upravený v predchádzajúcich písmenách. Pri materiálnom výklade skutočne platí, že písmeno (d) bolo nadbytočné, pretože ním upravený prípad prípustnosti skutočne vyplýva z písmena (b).

Naopak, reštriktívny výklad veľkého senátu je so zámerom zákonodarcu v zásadnom rozpore. Veľký senát vychádzal z predpokladu, že zákonodarca chcel vypustením písmena (d) zásadne obmedziť prípustnosť dovolania, konkrétne úplne vylúčiť prípustnosť dovolania pre prípad zistenia nesprávnosti dovolacej praxe. To je v zjavnom rozpore so zdokumentovanými dôvodmi, ktoré viedli k vypusteniu písmena (d).

Už len z toho hľadiska je preto nutné reštriktívny výklad odmietnuť; odporuje totiž zjavnému zámeru zákonodarcu, pričom text zákona takýto výklad nevyžaduje (zákon je možné vyložiť v súlade so zákonodarcovým zámerom).

3. Účel zákona

V časti 2.1 sme už uviedli, že materiálny výklad zodpovedá účelu písmena (b), ktorým je najmä procesná ekonómia rozhodovania dovolacieho súdu. V tejto časti budeme skúmať materiálny a reštriktívny výklad s ohľadom na účel § 421(1) ako celku, v kontexte celej právnej úpravy.

Veľký senát vychádzal z názoru, že § 421(1) treba vykladať reštriktívne, pretože pripustenie dovolania zasahuje do právnej istoty strán sporu, ktorú je potrebné chrániť. Zdá sa, že podľa veľkého senátu je hlavným účelom tohto ustanovenia chrániť individuálnu právnu istotu úspešnej strany sporu. Tento názor však podľa mňa vychádza z nepochopenia skutočného zmyslu tohto ustanovenia.

Pre objasnenie zmyslu § 421(1) musíme pozornosť obrátiť najskôr k hlavným cieľom nového procesného kódexu. Jedným z týchto cieľov bola snaha zákonodarcu zabezpečiť predvídateľné a zákonné rozhodovanie sporov a takto posilniť právnu istotu verejnosti pri výklade a uplatňovaní zákonov. Tento cieľ priamo vyjadruje článok 2 (2).[16] V praxi sa má tento cieľ naplniť tým, že nižšie súdy majú zásadne nasledovať rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít; odklony sa majú diať len výnimočne a musia byť presvedčivo a dôkladne zdôvodnené.[17]

Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu (ako jednej z najvyšších súdnych autorít) tak predstavuje významnú smernicu pre rozhodovanie o podobných prípadoch v budúcnosti. Tým ovplyvňuje aj výklad a uplatňovanie zákonov vôbec. Keďže subjekty sú judikatúrou dopredu informované, ako budú súdy posudzovať určité situácie v prípade sporu, musia to chtiac-nechtiac brať do úvahy pri svojom konaní a rozhodovaní sa.[18]

Aby rozhodovacia prax dovolacieho súdu mohla plniť tieto ciele, musí sa predovšetkým výdatne tvoriť, musí byť jednotná a musí byť zákonná (založená na správnom výklade zákona). A práve to má zabezpečiť § 421(1).

• Tvorbu dovolacej praxe zabezpečuje písmeno (b) — dovolanie je prípustné, ak určitá právna otázka dosiaľ nebola v dovolacej praxi vyriešená (vo význame „nebola vôbec riešená“).

• Jednotu dovolacej praxe zabezpečuje písmeno (c) — dovolanie je prípustné, ak určitá právna otázka je rozhodovaná dovolacím súdom rozdielne.

• Zákonnosť (správnosť) dovolacej praxe zabezpečuje písmeno (a) — dovolanie je prípustné, ak sa odvolací súd odkloní od doterajšej dovolacej praxe. Odklonom od doterajšieho riešenia odvolací súd vlastne prezentuje nové riešenie právnej otázky — úlohou dovolacieho súdu je posúdiť jeho správnosť.

• Zákonnosť dovolacej praxe malo zabezpečovať aj písmeno (d) vládneho návrhu — dovolanie bolo prípustné, ak dovolací súd sám dospel k záveru, že právnu otázku treba vyriešiť inak. Písmeno (d) bolo síce vypustené, ale (ako sme videli) zákonodarca jeho vypustením nezamýšľal obsahovú zmenu zákona ale len odstránenie redundancie. Zámer zákonodarcu možno naplniť materiálnym výkladom písmena (b). Môžeme teda uzavrieť, že vypustením písmena (d) sa účel zákona nezmenil.

Z analýzy vyššie vyplýva, že účelom § 421(1) je zabezpečiť tvorbu, jednotu a zákonnosť (správnosť) dovolacej praxe a prostredníctvom nej naplniť záujem verejnosti na jednotnom, predvídateľnom a zákonnom (správnom) uplatňovaní právnych predpisov.

Uvedený záujem verejnosti sa však dostáva do kolízie so záujmom strany, ktorá bola úspešná v odvolacom konaní a ktorá chce, aby právoplatný odvolací rozsudok zostal zachovaný. Ustanovenie § 421(1) teda rieši kolíziu medzi

• záujmom verejnosti na jednotnom, predvídateľnom a zákonnom uplatňovaní právnych predpisov (ochrana kolektívnej právnej istoty) a
• záujmom strany sporu na zachovaní právoplatného rozsudku v individuálnej veci (ochrana individuálnej právnej istoty).

Túto kolíziu zjavne rieši v prospech záujmu verejnosti — záujem strany na zachovaní odvolacieho rozsudku musí ustúpiť záujmu verejnosti na riadnom uplatňovaní právnych predpisov.

Tu treba osobitne zdôrazniť, že samotná prípustnosť dovolania ešte nenarušuje právoplatnosť odvolacieho rozsudku. Tá je narušená až vtedy, keď dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie je nielen prípustné, ale aj dôvodné — teda keď dospeje k záveru, odvolací rozsudok sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení. Pri posudzovaní kolidujúcich záujmov preto treba mať na zreteli, že na jednej miske váh je záujem verejnosti na predvídateľnom, jednotnom a zákonnom uplatňovaní práva a na druhej záujem úspešnej strany na zachovaní nesprávneho odvolacieho rozsudku.

Na podporu argumentu je vhodné ozrejmiť, prečo je extrémne dôležité, aby dovolacia prax bola zákonná (v zmysle, aby zodpovedala zákonu pri jeho správnej interpretácii).

Ako sme uviedli, dovolacia prax je významnou smernicou, podľa ktorej majú súdy riešiť podobné prípady v budúcnosti. Rozhodnutie založené na nesprávnej dovolacej praxi je rozhodnutím objektívne nezákonným (riešenie, ktoré je založené na nesprávnom výklade zákona, je riešením odporujúcim zákonu).

Existencia nezákonnej dovolacej praxe je vzhľadom na jej význam v mnohých prípadoch ešte horšia ako jej neexistencia. Ak dovolacia prax neexistuje, nižšie súdy sú nútené vyriešiť právnu otázku sami; pričom sa dá očakávať, že väčšinou nájdu správne riešenie. Ak však existuje nezákonná dovolacia prax, nižšie súdy budú mať tendenciu ju nasledovať (CSP ich k tomu priam nabáda). Nezákonnosť dovolacej praxe sa tak hromadne rozširuje ako nákaza do rozhodovania ďalších a ďalších prípadov, ktoré budú rozhodované v objektívnom rozpore so zákonom. To následne ovplyvňuje správanie sa všetkých subjektov, ktoré v očakávaní takéhoto (objektívne nezákonného) rozhodovania musia chtiac-nechtiac prispôsobovať svoje konanie nezákonnému (nesprávnemu) výkladu zákona. Nezákonná dovolacia prax má teda ďalekosiahle negatívne dopady nielen na rozhodovanie súdov, ale aj na výklad a uplatňovanie práva vôbec. Tieto dopady vysvetľujú, prečo individuálny záujem na zachovaní právoplatného rozsudku musí ustúpiť.

Ak teda dovolací súd zistí, že jeho doterajšia prax je nezákonná, potom musí mať možnosť ju zmeniť — a to nielen vtedy, keď sa od tejto praxe odklonil odvolací súd, ale aj vtedy, keď dovolací súd zistil jej nesprávnosť sám. Taký bol aj zámer vládneho návrhu, pričom vypustenie písmena (d) na ňom nič nemalo zmeniť.

K názoru veľkého senátu o nutnosti reštriktívneho výkladu: Identifikácia účelu zákona nám umožňuje vysporiadať sa s tézou veľkého senátu, že ustanovenia o mimoriadnych opravných prostriedkoch treba vykladať reštriktívne a nie extenzívne.

Veľký senát vychádzal z názoru, ktorý vyslovil ESĽP vo veci Abdullayev,[19] že právoplatné rozsudky by zásadne mali zostať zachované. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok zasahuje do právoplatnosti rozsudku, a preto ustanovenia o jeho prípustnosti treba vykladať reštriktívne a nie extenzívne. Veľký senát teda odvodzuje potrebu reštriktívneho výkladu z princípu ochrany individuálnej právnej istoty úspešnej strany konania.

Vyššie sme však zdôvodnili, že v prípade § 421(1) musí ochrana individuálnej právnej istoty ustúpiť ochrane kolektívnej právnej istoty — záujmu verejnosti na predvídateľnom, jednotnom a zákonnom uplatňovaní právnych predpisov. Individuálny záujem je v tomto prípade podriadený verejnému záujmu. Preto nemožno automaticky uplatniť tézu o nutnosti reštriktívneho výkladu. Jej uplatnenie by síce ochránilo individuálnu právnu istotu úspešnej strany (zachovalo by nesprávny právoplatný rozsudok), ale vážne by narušilo verejný záujem na zákonnom uplatňovaní predpisov, ktorý má mať prednosť pri tejto kolízii v zmysle účelu zákona.[20]  

Reštriktívny výklad nie je v súlade s vyššie vymedzeným účelom zákona. Nie je ani celkom jasné, aký účel zákona vlastne reštriktívny výklad sleduje. Prečo by napríklad to, či dovolací súd smie opraviť svoju vlastnú rozhodovaciu prax, malo závisieť výlučne od toho, aký názor k nej zaujal odvolací súd? Odvolací súd je predsa súdnou inštanciou, ktorá by mala dovolaciu prax spravidla nasledovať, a nie ju skúmať a prehodnocovať — na takúto úlohu ani nie je inštitucionálne ani organizačne vybavený. Je to práve dovolací súd, ktorý má najlepšie predpoklady pre to, aby skúmal a prípadne prehodnocoval vlastné rozhodnutia. Na tento účel je vybavený špeciálnym analytickým oddelením[21] a príslušnými právnymi inštitútmi (rozhodovanie kolégií o publikovaní súdnych rozhodnutí, veľký senát). Reštriktívny výklad veľkého senátu teda nie je logický a nezodpovedá účelu zákona. K negatívnym dôsledkom tohto výkladu sa vrátime podrobnejšie v časti 2.6.

K nesprávnemu poukazu na rozsudok Abdullayev: Z dôvodov vyššie je neprípadný aj poukaz veľkého senátu na rozhodnutie ESĽP vo veci Abdullayev. ESĽP v tejto veci posudzoval supervízne revízne konanie v zmysle ruského civilného procesného poriadku z roku 2003. Podstatou tejto opravnej procedúry bolo, že neúspešná strana mohla do jedného roka od právoplatnosti rozsudku podať podnet predsedovi inštančne nadriadeného súdu (teda štátnemu úradníkovi), ktorý mohol nariadiť, aby nadriadený súd právoplatný rozsudok preskúmal. To sa v tam posudzovanej veci aj stalo; na základe tejto revízie bol právoplatný rozsudok zrušený pre nesprávne skutkové zistenia.

Podstatný rozdiel oproti prípadu SAT teda je, že v prípade Abdullayev bol posudzovaný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý bolo možné uplatniť až do jedného roka od právoplatnosti rozsudku, pričom o tom, či tento prostriedok bude prejednaný, rozhodoval štátny úradník podľa svojej úvahy. Tento opravný prostriedok tak oveľa viac pripomína naše niekdajšie mimoriadne dovolanie a rozhodnutia ESĽP k nemu (veci Draft-ova, PSMA a Compcar).[22]

Ako vyplýva z judikatúry ESĽP, takéto opravné prostriedky skutočne možno uplatniť len na odstránenie najzásadnejších (fundamentálnych) vád konania; ich prípustnosť nemôže založiť len odlišný pohľad na skutkové alebo právne posúdenie veci. Avšak už z toho je zrejmé, že tieto rozsudky ESĽP sú nepoužiteľné pre výklad § 421(1). Ak by sa uvedená judikatúra ESĽP aplikovala, v riadnom dovolaní by nebolo možné namietať nesprávne právne posúdenie, ale len fundamentálne vady konania. Okrem toho, v prípade Abdullayev a iných podobných prípadoch neexistuje špecifický záujem verejnosti na zrušení rozsudku; v prípade § 421(1) takýto špecifický záujem existuje —a síce záujem verejnosti na predvídateľnom, jednotnom a zákonnom výklade a uplatňovaní právnych predpisov. Prípustnosť dovolania a analogických opravných prostriedkov pre prípad zistenia nesprávnosti rozhodovacej praxe najvyššieho súdu je štandardom aj v zahraničí (pozri ďalej), pričom mi nie je známe žiadne rozhodnutie ESĽP, ktoré by tento štandard spochybnilo.

Judikatúra ESĽP preto podľa môjho názoru nijako nepodporuje reštriktívny výklad veľkého senátu.

K názoru, že účelom písmena (a) je len zachovanie stability dovolacej praxe: Na tomto mieste sa ešte pristavím pri názore Majchráka, podľa ktorého písmeno (a) slúži len na stabilizáciu dovolacej judikatúry (čiže má zabrániť odklonom odvolacieho súdu od existujúcej dovolacej praxe). Ak tomu rozumiem správne, tento názor tvrdí, že dovolací súd nemôže prekonať svoju prax ani v prípade, že zistí odklon odvolacieho súdu od svojej praxe — v takomto prípade musí dovolaniu povinne vyhovieť, aby zachoval stabilitu judikatúry. Odklon odvolacieho súdu pri tomto názore teda zakladá nielen prípustnosť, ale automaticky aj dôvodnosť dovolania. Majchrák je teda názoru, že platný právny stav vôbec neumožňuje dovolaciemu súdu prekonať svoju rozhodovaciu prax.

Ak by bol tento názor správny, potom by sa mohlo tvrdiť, že účelom § 421(1) je zabezpečiť len jednotu a predvídateľnosť rozhodovacej praxe; nie však jej správnosť (zákonnosť).

Myslím si ale, že daný názor správny nie je. Písmeno (a) upravuje len prípustnosť dovolania, ktorá je v tomto prípade založená odklonom odvolacieho súdu od dovolacej praxe. Akonáhle je však už dovolanie raz prípustné, dovolací súd musí skúmať, či sa odvolací súd vo svojom rozsudku dopustil dovolaním tvrdenej vady (vady nesprávneho právneho posúdenia). Pri tomto skúmaní nie je viazaný svojou doterajšou praxou. Zákon takúto viazanosť nikde neustanovuje — práve naopak, § 48(1) výslovne počíta s tým, že vo veci konajúci dovolací senát môže zaujať odlišný názor od predošlých dovolacích rozhodnutí a upravuje ďalší postup pre tento prípad (predloženie veci veľkému senátu).

Preto si myslím, že dovolací súd nesporne môže prekonať svoju rozhodovaciu prax v prípade pod písmenom (a) — a to by platilo aj vtedy, ak by sme neakceptovali materiálny výklad písmena (b). Účelom písmena (a) tak nie je len „ochrana stability dovolacej praxe“, ale skutočné zabezpečenie jej správnosti (zákonnosti). Odklon odvolacieho súdu vlastne predstavuje prezentovanie nového riešenia právnej otázky;[23] úlohou dovolacieho súdu je posúdiť, či je toto nové riešenie správne.

Zhrnutie: Účelom § 421(1) je zabezpečiť verejný záujem na predvídateľnom, jednotnom a zákonnom uplatňovaní práva, a to aj za cenu prípadného narušenia individuálneho právoplatného odvolacieho rozsudku, ktorý bol založený na nesprávnom právnom posúdení. 

Materiálny výklad písmena (b) zodpovedá takto vymedzenému účelu.

Naproti tomu reštriktívny výklad veľkého senátu napĺňa tento účel len čiastočne — záujem verejnosti na zákonnom uplatňovaní práva napĺňa len v prípade, keď sa odvolací súd odklonil od dovolacej praxe; v opačnom prípade celkom nelogicky a nesystematicky dáva prednosť ochrane individuálneho záujmu.  Pritom neexistujú presvedčivé dôvody, prečo by v jednom prípade mal byť uprednostnený záujem verejnosti a v druhom záujem jednotlivca a prečo by takéto uprednostnenie jedného alebo druhého záujmu malo závisieť len od toho, aký názor na dovolaciu prax vyslovil odvolací súd.

4. Situácia v Českej republike a Rakúsku

Pre porovnanie sa ďalej pozrime, aká je situácia v Česku a Rakúsku, teda v susedných krajinách s podobnou právnou tradíciou.

Situácia v Českej republike: Dovolanie pre prípad nesprávnosti dovolacej praxe výslovne pripúšťa priamo zákon (§ 237 Občanského soudního řádu).[24]

Toto ustanovenie bolo takmer doslovne prevzaté aj do vládneho návrhu CSP. Následne síce bolo v legislatívnom procese vypustené písmeno (d), avšak, ako sme videli, jeho vypustením zákonodarca nesledoval obsahovú zmenu právnej úpravy, ale len odstránenie redundancie.

Situácia v Rakúsku: Tu je situácia zaujímavejšia. Podľa § 502(1) civilného procesného poriadku (Zivilprozessordnung) „proti rozsudku odvolacieho súdu je revízia prípustná len vtedy, ak rozhodnutie závisí od riešenia právnej otázky hmotného alebo procesného práva, ktorá má zásadný význam pre jednotnosť, právnu istotu alebo rozvoj práva, napríklad preto, že odvolací súd sa odkloní od judikatúry najvyššieho súdu, alebo takáto judikatúra chýba alebo je nejednotná”.[25]

Ustanovenie teda najskôr vymedzuje pojem zásadnej právnej otázky ako otázky, ktorá má zásadný význam pre jednotnosť, právnu istotu alebo rozvoj práva.

Následne príkladom vymenúva tri situácie, v ktorých možno hovoriť o takejto zásadnej právnej otázke — a síce,

• ak sa odvolací súd odkloní od judikatúry najvyššieho súdu,
• ak judikatúra chýba, alebo
• ak je judikatúra nejednotná.

Vidíme, že ani rakúsky zákon výslovne nezmieňuje potrebu zmeny doterajšej judikatúry ako prípad, kedy by mala byť revízia prípustná — rakúsky najvyšší súd (Oberster Gerichtshof) však o jej prípustnosti nepochybuje. Napríklad vo veci 2 Ob 82/97s mal najvyšší súd na stole situáciu, že odvolací súd rozhodol v súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu. Najvyšší súd však mal napriek tomu revíziu za prípustnú, pretože „proti ustálenej judikatúre … boli v právnej náuke vznesené závažné námietky“.[26] A keďže šlo o dôležitú právnu otázku, konajúci senát rozhodol, že prípad bude posudzovať posilnený senát (Verstärkter Senat), obdoba nášho veľkého senátu. Ten sa napokon od ustálenej judikatúry aj odklonil, čím ju zmenil.

Je pravda, že rakúska úprava (na rozdiel od slovenskej) vypočítava prípady prípustnosti len demonštratívne. Na druhej strane však slovenská úprava umožňuje vykladať písmeno (b) tak, že zahŕňa aj prípustnosť dovolania pre prípad zistenia nesprávnosti dovolacej praxe — čo zas neplatí pre rakúsku úpravu (pozri „ak takáto judikatúra chýba“).

Zhrnutie: Komparatívny pohľad potvrdzuje, že konštrukcia, ktorú veľký senát vytvoril reštriktívnym výkladom, je prinajmenšom neštandardná. Rakúsky najvyšší súd z ustanovenia, ktorého znenie je podobné a ktoré zjavne sleduje ten istý účel, vyvodil záver opačný — pritom uplatnil extenzívny výklad (demonštratívny výpočet rozšíril o ďalší prípad prípustnosti dovolania). Reštriktívny výklad veľkého senátu teda nezodpovedá štandardom, ktoré sa uplatňujú pri obdobných opravných prostriedkoch v zahraničí.

5.   Právo na spravodlivý proces

V tejto časti poukazujem na to, že reštriktívny výklad veľkého senátu má zásadné problémy aj s tým, aby vyhovel požiadavkám práva na spravodlivý proces.

Súčasťou práva na spravodlivý proces je podľa judikatúry ESĽP aj to, že súd musí uviesť dostatočné dôvody pre svoje rozhodnutie.[27] To pravdaže neznamená, že by mal dať detailnú odpoveď na každý jeden argument strany — rozsah povinnosti zdôvodnenia závisí od viacerých faktorov a vždy ho treba posudzovať podľa okolností konkrétneho prípadu. Súd však každopádne musí dať špecifickú a výslovnú odpoveď na každý zásadný argument strany.[28]

Z rozhodnutí ESĽP vyplýva, že za zásadný argument (argument, ktorý vyžaduje špecifickú a výslovnú odpoveď) je možné považovať každý racionálny argument, ktorý je relevantný v tom zmysle, že ak by ho súd vyhodnotil ako dôvodný, viedlo by to k inému výsledku konania.[29] Vážne argumenty strany nemôžu zostať bez špecifickej odpovede.[30]

Predstavme si teraz situáciu, že k určitej otázke sa už vytvorila ustálená rozhodovacia prax a že odvolací súd rozhodol v súlade s ňou. Dovolateľ však v dovolaní upozorní na to, že doterajšia prax celkom prehliadla ustanovenie právneho predpisu, ktoré ak by zohľadnila, musela by dospieť k inému riešeniu otázky. Takýto argument, pokiaľ je racionálny, je nepochybne zásadný v zmysle judikatúry ESĽP (vyžaduje špecifickú a výslovnú odpoveď zo strany dovolacieho súdu).[31]

Dokáže reštriktívny výklad v tomto prípade zabezpečiť to, aby dovolateľ dostal výslovnú a špecifickú odpoveď na svoj argument?

Odpoveď je, že nie. Podľa reštriktívneho výkladu veľkého senátu je dovolanie neprípustné, pretože odvolací súd sa neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe. Neprípustné je aj vtedy, ak trojčlenný dovolací senát konajúci vo veci bude sám presvedčený, že dovolateľ má pravdu.

Aké sú dôsledky? Dovolateľ nedostane špecifickú a výslovnú odpoveď na svoj zásadný argument. Konajúci dovolací senát sa argumentom nemôže vecne zaoberať, pretože dovolanie musí odmietnuť s odkazom na doterajšiu rozhodovaciu prax.[32] Lenže ani táto prax na daný argument odpoveď nedáva, keďže ho vôbec neposudzovala. Dovolateľ teda uplatnil nový zásadný argument, žiadnu odpoveď naň však nedostal. Odvolací aj dovolací súd fakticky odkázali dovolateľa len na doterajšiu dovolaciu prax, v ktorej sa ale odpoveď na jeho zásadný argument nenachádza. Podľa môjho názoru je v tomto prípade porušené právo dovolateľa na spravodlivý proces.

Ako je to v prípade materiálneho výkladu?

Pri materiálnom výklade je právo na spravodlivý proces vždy zabezpečené. Keďže dovolateľ uplatnil nové zásadné argumenty, právnu otázku nemožno automaticky považovať za riadne vyriešenú — konajúci dovolací senát musí materiálne skúmať, či aj po vznesení týchto argumentov doterajšie riešenie naďalej možno považovať za riadne vyriešenie danej otázky. Ak dospeje k záveru, že áno, dovolanie odmietne; v odmietavom rozhodnutí sa však vecne vysporiada s novým argumentom dovolateľa. Ak dospeje k záveru, že nie, vec postúpi veľkému senátu, ktorý rozhodne s konečnou platnosťou, či sa má doterajšia prax zmeniť alebo zachovať. Každopádne, dovolateľov argument nezostane nepovšimnutý a dovolateľ  naň dostane špecifickú a výslovnú odpoveď tak, ako požaduje judikatúra ESĽP.

6. Porovnanie dopadov reštriktívneho a materiálneho výkladu

V tejto časti poukážem na to, že reštriktívny výklad vedie k negatívnym dôsledkom, ktoré sú podľa môjho názoru nezlučiteľné so zmyslom a duchom zákona (s jeho ratio legis).

Podľa reštriktívneho výkladu nie je dovolanie prípustné, ak dovolací súd dospeje k záveru, že jeho rozhodovacia prax je nesprávna. Dovolací súd tak nemôže sám od seba zmeniť (prekonať) svoju rozhodovaciu prax.

Ku zmene dovolacej praxe môže dôjsť len vtedy, ak sa od nej odkloní odvolací súd, čím založí prípustnosť dovolania podľa písmena (a). Akonáhle je dovolanie prípustné, dovolací súd sa už môže zaoberať právnou otázkou a prípadne aj zmeniť svoju doterajšiu rozhodovaciu prax postupom podľa § 48(1).

To značí, že zmena dovolacej praxe predpokladá tri kroky:

• Najskôr sa odvolací súd musí odkloniť od doterajšej dovolacej praxe a založiť tým prípustnosť dovolania podľa písmena (a).
• Následne sa trojčlenný dovolací senát musí stotožniť s odklonom odvolacieho súdu a postúpiť vec veľkému senátu podľa § 48(1).
• Napokon sa aj veľký senát rozhodne musí stotožniť s odklonom odvolacieho súdu — zavŕšením tohto posledného kroku dochádza k zmene doterajšej rozhodovacej praxe, keďže trojčlenné dovolacie senáty sú právnym názorom veľkého senátu viazané.[33]

Reštriktívny výklad vytvára pomerne ťažkopádnu a nelogickú trojkrokovú konštrukciu na zmenu dovolacej praxe. Prvým paradoxom tejto konštrukcie je, že jediný, kto môže iniciovať zmenu dovolacej praxe, je odvolací súd (a to odklonom od nej). Úlohou odvolacieho súdu však je dovolaciu prax hlavne nasledovať, a nie je prehodnocovať alebo spochybňovať  — na takúto činnosť odvolací súd ani nie je vybavený (nedisponuje samostatným analytickým oddelením). Druhým paradoxom tejto konštrukcie je, že dovolací súd nemôže sám od seba zmeniť svoju vlastnú rozhodovaciu prax — hoci práve jeho úlohou je zabezpečovanie rozvoja, jednoty, správnosti a aktuálnosti dovolacej praxe a hoci bol na túto úlohu špeciálne vybavený samostatným analytickým oddelením a ďalšími nástrojmi (veľký senát, rozhodovanie o publikácií zásadných rozhodnutí).

Uvedená konštrukcia a jej paradoxy budú viesť k tomu, že dovolacia prax bude príliš rigidná, nepresvedčivá a zrejme často aj nesprávna. Najvyšší súd nebude schopný z vlastnej iniciatívy naprávať judikatórne omyly, vecne sa vysporadúvať s novými argumentmi, ktoré doterajšiu prax spochybňujú (následok: nižšia presvedčivosť), pružne reagovať na vývoj práva, či všeobecne rozvíjať svoju prax.

Tieto negatívne dopady sa prejavili už aj v prípade SAT.  Trojčlenný dovolací senát nastolil zásadné argumenty proti judikátu R 61/2014, ktoré dosiaľ neboli dôkladne zvážené. Váhu týmto argumentom dáva napríklad aj to, že český najvyšší súd na ich základe a pri prakticky zhodnej úprave dospel k záveru opačnému ako judikát R 61/2014.[34] Vzhľadom na reštriktívny výklad veľkého senátu sa dovolací súd vecne týmito argumentmi nezaoberal; dovolanie odmietol bez ich posúdenia. Na úrovni najvyššieho súdu tak neprebehla diskusia o tom, či sa vo svetle týchto argumentov má judikát R 61/2014 naďalej považovať za správny alebo či doterajšiu rozhodovaciu prax treba zmeniť.

Dopady sú negatívne v každom prípade — bez ohľadu na to, či je judikát R 61/2014 objektívne správny alebo nesprávny.

Ak je judikát R 61/2014 správny, stále platí, že utrpela minimálne jeho presvedčivosť. Správnosť judikátu bola spochybnená zásadnými argumentmi, pričom riadna diskusia o týchto argumentoch na úrovni najvyššieho súdu neprebehla. Judikát tak síce naďalej formálne platí ako ustálená dovolacia prax, ale v skutočnosti nikto nevie povedať, ako by sudcovia najvyššieho súdu posúdili danú právnu otázku, ak by sa danými argumentmi dôkladne zaoberali. Je teda sporné, či sudcovia najvyššieho súdu považujú judikát R 61/2014 aj naďalej za správny (isté je, že prinajmenšom jeden senát ho za správny nepovažuje). Absencia dôkladného vysporiadania sa so zásadnými argumentmi proti rozhodovacej praxi znižuje jej presvedčivosť a tým aj predvídateľnosť práva.

Ak je judikát R 61/2014 nesprávny, dopady sú ešte horšie. Nižšie súdy budú mať tendenciu nasledovať nesprávny judikát, čiže budú rozhodovať spory v objektívnom rozpore so zákonom. To ovplyvní aj správanie sa subjektov zúčastňujúcich sa dobrovoľných dražieb, ktoré sa musia podriadiť nezákonnému uplatňovaniu zákona.

Reštriktívny výklad teda v skutočnosti neprispieva k predvídateľnosti práva a k právnej istote. V lepšom prípade znižuje presvedčivosť dovolacej praxe a predvídateľnosť práva (zakladá pochybnosti u nižších súdov a verejnosti, či najvyšší súd považuje túto prax aj naďalej za správnu). V horšom prípade dokonca konzervuje riešenie, ktoré je v objektívnom rozpore so zákonom, čím podporuje nezákonné rozhodovanie nižších súdov a nezákonné uplatňovanie práva vôbec.

Spojenie s pravidlom MK Terra: Zvlášť negatívne dôsledky však reštriktívny výklad spôsobí, ak sa spojí s výkladom, ktorý zaujal najvyšší súd vo veciach MK Terra [35] a Creditor Gama.[36] Najvyšší súd tam vyslovil, že právna otázka je vyriešená v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu už jedným, hoci aj  nepublikovaným, rozhodnutím najvyššieho súdu.[37]

Spojenie týchto výkladov znamená, že ak jedno dovolacie nepublikované rozhodnutie vysloví nejakú odpoveď na určitú právnu otázku, ďalšie dovolania k tejto právnej otázke už budú neprípustné.

Ďalšie dovolanie nebude prípustné podľa písmena (b), keďže podľa výkladu MK Terra právna otázka bola „vyriešená v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu“ už prvým dovolacím rozhodnutím.

Ďalšie dovolanie však nebude prípustné ani vtedy, ak vo veci konajúci dovolací senát zistí, že „rozhodovacia prax“ založená prvým rozhodnutím (v skutočnosti však len mienka jedného senátu) je nesprávna; prípustnosť pre tento prípad vylučuje reštriktívny výklad veľkého senátu vo veci SAT.

Situácia podľa písmena (c) pri dôslednom dodržiavaní oboch výkladov ani nemôže nastať — keďže sú ďalšie dovolania k tej istej právnej otázke neprípustné, ostatné trojčlenné dovolacie senáty nebudú mať možnosť posúdiť ju inak ako prvé rozhodnutie. Písmeno (c) sa tak bude vzťahovať len na judikatórne rozpory pretrvávajúce z minulosti alebo vzniknuté omylom.

Jediný spôsob, akým sa môže názor vyslovený v prvom rozhodnutí zmeniť, je, že sa od neho odkloní odvolací súd a tým založí prípustnosť dovolania podľa písmena (a). Len v tomto prípade bude môcť byť „rozhodovacia prax“ prekonaná, a to postupom podľa § 48(1) (čiže cez veľký senát).

Spojenie pravidiel SAT a MK Terra povedie k tomu, že rozhodnutie jediného senátu o určitej právnej otázke fakticky vyradí z hry všetky ostatné senáty. Sudcovia iných senátov nebudú môcť zaujať iný názor, prezentovať vlastnú argumentáciu, upozorniť na chyby prvého rozhodnutia a pod. Odborná polemika medzi senátmi najvyššieho súdu, nevyhnutná pre zdravý rozvoj judikatúry, vôbec nebude môcť prebehnúť.  Hneď prvý pohľad jedného senátu na právnu otázku (ktorý je logicky často najmenej dôkladný, presný a najviac náchylný k chybám) bude predstavovať jej vyriešenie fakticky s konečnou platnosťou.

Dôsledkom tohto spojenia je čisto formalistické a bezmyšlienkovité (bezduché) uplatňovanie práva. Dovolací súd len formálne skontroluje, či nastolená právna otázka bola nejako zodpovedaná v skoršom, hoci aj nepublikovanom, dovolacom rozhodnutí. Ak zistí, že áno, dovolanie automaticky odmietne a nebude vecne skúmať ani správnosť tohto rozhodnutia a ani argumenty dovolateľa — to bude platiť dokonca aj vtedy, ak dovolateľ uplatní celkom nové argumenty, ktoré prvé rozhodnutie nezohľadnilo. Podstatná bude len formálna existencia odpovede na právnu otázku v čo i len jednom dovolacom rozhodnutí. To je zjavný formalizmus, ktorý nemá nič spoločné s materiálnym prístupom k spravodlivosti a ani s úlohou najvyššieho súdu ako najvyššej súdnej autority, ktorá má zabezpečiť jednotu, predvídateľnosť a rozvoj práva.

Takáto interpretácia môže byť pre dovolací súd pohodlná, pretože sa pomocou nej môže ľahko zbaviť väčšiny dovolaní bez toho, aby ich musel naozaj posudzovať. Z pohľadu práva na spravodlivý proces je však podľa môjho názoru ústavne neakceptovateľná.

Pri takejto interpretácii úplne stráca význam úloha advokáta poukazovať na nesprávnosť právnych záverov vyslovených v judikatúre, resp. dokonca v ojedinelom rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré je považované „za rozhodovaciu prax“; dovolací súd sa s touto argumentáciou totiž aj tak nesmie zaoberať. Otázkou tiež je, aký význam má publikácia zásadných súdnych rozhodnutí, ak aj jedno nepublikované rozhodnutie zakladá automaticky rozhodovaciu prax dovolacieho súdu a má presne také isté dôsledky ako rozhodnutie publikované?

Poznámka k výkladu MK Terra: Nie je úlohou tohto článku zaoberať sa otázkou, či je správny výklad vo veci MK Terra a ani to, či ho najvyšší súd naozaj uplatňuje konzistentne. Len pre úplnosť informácie poukazujem na nasledovné:

Na jednej strane, najvyšší súd preukázateľne uplatnil pravidlo MK Terra minimálne v dvoch prípadoch (MK Terra, Creditor Gama). Ústavné sťažnosti proti týmto rozhodnutiam boli odmietnuté ako zjavne neopodstatnené.[38]

Na druhej strane v iných rozhodnutiach najvyšší súd (vo veciach Bencont Investments)[39] aj ústavný súd (vo veci X/Pohotovosť)[40] vyslovili, že jedno nepublikované dovolacie rozhodnutie ešte nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax (tento názor však bol vyslovený zatiaľ len v rovine obiter dicta).

Takisto faktický prístup najvyššieho súdu k posudzovaniu niektorých právnych otázok preukazuje, že minimálne v niektorých prípadoch sa najvyšší súd výkladu MK Terra alebo SAT nedrží. Napríklad, v nedávnom rozhodnutí najvyšší súd vo veci X/Pavol Korytár SKP TAZ[41] sumarizoval viaceré rozdielne dovolacie rozhodnutia k právnej otázke posúdenia prípustnosti dovolania v prípade nesprávneho vymedzenia prípadu prípustnosti v zmysle § 421(1) (t.j. nesprávneho označenia písmena). Niektoré senáty v týchto prípadoch dovolania odmietajú pre nedostatočné vymedzenie dovolacích dôvodov. Iné senáty považujú dovolanie za prípustné aj napriek nesprávnemu vymedzeniu prípadu prípustnosti dovolania. Fakt rozdielneho posudzovania tej istej právnej otázky očividne znamená, že najvyšší súd fakticky nerešpektoval výklad SAT a/alebo MK Terra.

Rozhodovanie najvyššieho súdu je teda nejednoznačné. Zdá sa, že dovolací súd výklad MK Terra niekedy uplatňuje a niekedy nie. Netreba hovoriť, že takýto flexibilný prístup je z hľadiska práva na spravodlivý proces pochybný.

Inšpiráciou pre správny výklad pojmu „(ustálená) rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ by mohol byť rakúsky prístup, ktorý je plne kompatibilný s materiálnym výkladom písmena (b).[42] V tomto článku sa však uvedenej problematike bližšie nevenujem.

Zhrnutie: Dôsledky reštriktívneho výkladu SAT (zvlášť v  spojení s výkladom MK Terra) nezodpovedajú zmyslu zákona. Zrejmým zmyslom zákona bolo posilniť tvorbu, jednotu a rozvoj judikatúry najvyššieho súdu spôsobom, ktorý zodpovedá bežným štandardom v zahraničí.

7. Vyvodenie prípustnosti sudcovským dotvorením zákona

Pokiaľ by niekto považoval materiálny výklad písmena (b) za nepresvedčivý, v tejto časti poukazujem na to, že prípustnosť dovolania je možné vyvodiť aj sudcovským dotvorením zákona.

Už sme uviedli, že ak je v zákone prítomná medzera, úlohou súdu je vyplniť ju sudcovským dotvorením (doplnením) zákona.

Samozrejme, to, že určitá situácia nie je v zákone upravená, neznamená ešte prítomnosť medzery. Napríklad, neupravenie vyživovacej povinnosti medzi súrodencami nie je medzerou zákona, ale vyjadrením zákonodarcovho zámeru, že takáto povinnosť nemá existovať. O medzere hovoríme až v prípade neplánovaného (nezamýšľaného) nedostatku právnej úpravy.[43]

Takáto medzera môže byť dvojaká:

• logická — zákon logicky predpokladá určitú úpravu, ktorá však chýba; alebo
• teleologická — zákon neobsahuje určité ustanovenie, hoci z jeho účelu vyplýva, že by ho mal obsahovať.[44]

Ak teda súd narazí na právnu otázku, ktorá nie je upravená v zákone, musí skúmať, či ide o nedostatok úpravy zamýšľaný (plánovaný) alebo nezamýšľaný (neplánovaný) — pritom prihliada na relevantné historické, systematické a teleologické súvislosti.

Ak súd zistí, že nedostatok úpravy bol zamýšľaný, uplatní argument a contrario. Tento prístup fakticky uplatnil veľký senát, ktorý argumentoval, že ak dovolanie pre nesprávne právne posúdenie je prípustné len v prípadoch pod písmenami (a) až (c), potom a contrario nie je prípustné v iných prípadoch.

Ak však súd zistí, že nedostatok úpravy bol nezamýšľaný, jeho úlohou je vzniknutú medzeru vyplniť sudcovským dotvorením (doplnením) zákona, a to napríklad použitím analógie, teleologickej redukcie, či dokonca vytvorením nového pravidla. Pritom sa môže, ba dokonca aj musí odkloniť od textu zákona, aby naplnil jeho účel.[45]

V našom prípade je veľmi jednoduché zistiť, že nedostatok právnej úpravy (pokiaľ vôbec existuje) bol nezamýšľaný. Zo sprievodných materiálov k legislatívnemu procesu totiž vyplýva, že

• vládny návrh výslovne počítal s prípustnosťou dovolania pre prípad zistenia nesprávnosti dovolacej praxe v písmene (d),
• písmeno (d) bolo síce v národnej rade vypustené, avšak len preto, že ho zákonodarca považoval za nadbytočné, nakoľko ním upravený prípad prípustnosti mal za pokrytý už v písmenách (a) až (c).

Zákonodarca teda pri vypustení písmena (d) nesledoval obsahovú zmenu zákona, ale len odstránenie redundancie.

Zákonodarca vychádzal z toho, že písmeno (d) je nadbytočné, nakoľko ním upravené situácie sú už pokryté v písmenách (a) až (c). Ak by sme odmietli materiálny výklad písmena (b), potom by platilo, že situácia (d) by objektívne nebola pokrytá v písmenách (a) až (c). To by značilo, že zákonodarca sa dopustil omylu — vypustil písmeno (d) v domnienke, že je nadbytočné, pričom v skutočnosti toto ustanovenie nadbytočné nebolo. Teda hoci zákonodarca nezamýšľal vypustiť prípad prípustnosti dovolania podľa písmena (d), v dôsledku jeho omylu úprava tohto prípadu prípustnosti zo zákona vypadla. Vzniknutý nedostatok právnej úpravy tak bol nezamýšľaným (neplánovaným) dôsledkom zákonodarcovho omylu.

Navyše možno doplniť, že nedostatok úpravy je v rozpore aj s účelom zákona, ktorým je záujem verejnosti na predvídateľnom, jednotnom a zákonnom (správnom) uplatňovaní právnych predpisov a že dotvorenie zákona je nevyhnutné aj na zabezpečenie práva na spravodlivý proces. 

Tým sme dokázali, že § 421(1) obsahuje medzeru — nezamýšľanú (neplánovanú) neúplnosť právnej úpravy. Dôkaz medzery potom oprávňuje súd na jej vyplnenie cestou sudcovského dotvorenia zákona.

Danú medzeru možno vyplniť viacerými spôsobmi — jedným z nich je napríklad použitie analógie k písmenu (a), čo je cesta, ktorou sa vybral senát 6C. Do úvahy prichádza aj analógia k písmenu (b), či dokonca vytvorenie nového pravidla (štvrtého prípadu prípustnosti), o ktorom uvažoval veľký senát. Všetky tieto prístupy vedú k rovnakým dôsledkom a sú opodstatnené tým, že v § 421(1) sa nachádza medzera.

Možno zhrnúť: V prvom rade si myslím, že prípustnosť dovolania je možné vyvodiť už výkladom zákona. Avšak aj keby to možné nebolo, stále by bolo namieste vyvodiť prípustnosť dovolania sudcovským dotvorením zákona, nakoľko v takomto prípade nemôžu existovať žiadne rozumné pochybnosti o tom, že v § 421(1) sa nachádza medzera — nezamýšľaná neúplnosť zákona.

Z pohľadu správnosti však nie je rozhodujúce to, či sa záver o prípustnosti dovolania zakladá na výklade alebo dotvorení zákona, ale to, či zodpovedá účelu zákona a vyjadreným zámerom zákonodarcu.

Ak to vyžaduje účel zákona, súd sa môže (ba dokonca aj musí) odkloniť od textu zákona.[46] Sudca teda je oprávnený a zároveň aj povinný dotvoriť (doplniť) zákon tak, aby naplnil jeho účel. Rozlišovanie medzi výkladom a dotváraním zákona (vypĺňaním medzier) preto zväčša nemá zásadný praktický význam.[47] Hranica medzi nimi je často tenká a neostrá; v niektorých prípadoch ani nemožno jednoznačne ustáliť, či určité riešenie otázky predstavuje ešte výklad alebo už dotvorenie zákona. „Vypĺňanie medzier a teleologický výklad sa k sebe približujú a plynule prechádzajú jeden do druhého. Sudca, ktorý stojí pred novou otázkou, často nevie a ani nepotrebuje vedieť, či má problém riešiť výkladom alebo dotvorením zákona.”[48]

Rozhodujúce v posudzovanom prípade je preto to, že prípustnosť dovolania pre prípad zistenia nesprávnosti dovolacej praxe vyžaduje účel zákona, vyjadrené zámery zákonodarcu, ako aj právo na spravodlivý proces.

III. Zhrnutie záverov analýzy

Dovolanie je prípustné podľa § 421(1), ak dovolací súd dospeje k záveru, že právna otázka, na ktorej odvolací súd založil svoje rozhodnutie, bola v jeho doterajšej rozhodovacej praxi vyriešená nesprávne a že je potrebné ju riešiť inak. Opačný záver, ktorý zaujal veľký senát vo veci SAT, nepovažujem za správny.

Prípustnosť dovolania možno vyvodiť buď materiálnym výkladom písmena (b) alebo sudcovským dotvorením zákona.

Materiálny výklad písmena (b): Prípustnosť dovolania možno vyvodiť materiálnym výkladom písmena (b) tak, že výraz „vyriešená otázka“ vykladáme vo význame „riadne vyriešená otázka“.

Otázka je vyriešená riadne, ak dovolací súd pri dôkladnom zohľadnení aktuálnej judikatúry, záverov právnej náuky a všetkých relevantných argumentov dovolateľa dospeje k záveru, že neexistuje žiadna potreba riešiť ju inak, ako ju vyriešila doterajšia rozhodovacia prax.

Materiálny výklad písmena (b) zahŕňa v sebe aj situáciu upravenú vo vypustenom písmene (d) vládneho návrhu. Ak totiž vo veci dovolací súd dospeje k názoru, že právnu otázku treba riešiť inak [situácia podľa vypusteného písmena (d)], potom zjavne nepovažuje otázku za riadne vyriešenú [situácia podľa písmena (b)]. Veď ak by ju považoval za riadne vyriešenú, prečo by mal vôbec potrebu riešiť ju inak? To, čo bolo riadne vyriešené, už ďalej riešiť netreba.

Dovolací súd teda môže zmeniť svoju rozhodovaciu prax, ak dospeje k záveru, že je nesprávna a že právnu otázku je potrebné riešiť inak — v takomto prípade už totiž doterajšie riešenie podľa názoru dovolacieho súdu nepredstavuje riadne vyriešenie právnej otázky.

Potreba zmeny doterajšej rozhodovacej praxe môže vyplynúť zo skutočností objektívnych (externých), subjektívnych (vnútorných) alebo aj z ich kombinácie.

Medzi objektívne skutočnosti môže patriť napríklad:

• vydanie nového rozhodnutia ústavného súdu alebo ESĽP, ktoré je nezlučiteľné s doterajším riešením,
• zastaranie právnych konceptov, na ktorých bolo založené doterajšie riešenie,
• názorové zmeny v dôsledku vývoja právnej vedy,
• uplatnenie nových argumentov zo strany dovolateľa, ktoré doterajšia prax nezohľadnila,
• zistenie zásadného omylu v argumentácii, na ktorej bolo založené doterajšie riešenie (napríklad prehliadnutie relevantného zákonného ustanovenia).

Medzi subjektívne skutočnosti patrí napríklad odchod starých a príchod nových sudcov s inými právnymi názormi alebo názorové posuny u existujúcich sudcov najvyššieho súdu.

Tieto skutočnosti sami o sebe alebo v kombinácii môžu spôsobiť, že väčšina sudcov najvyššieho súdu prestane považovať doterajšiu rozhodovaciu prax za riadne vyriešenie právnej otázky a bude mať za to, že je potrebné ju zmeniť.

K zmene ustálenej dovolacej praxe dôjsť trojako:

1. Zmena z iniciatívy dovolateľa. O tuto situáciu pôjde, ak dovolateľ uplatní v dovolaní nové zásadné argumenty, ktoré doterajšia dovolacia prax dosiaľ neposudzovala a nevysporiadala sa s nimi (napríklad dovolateľ poukáže na nesúlad doterajšej praxe s novým rozhodnutím ústavného súdu).

Vzhľadom na nové zásadné argumenty trojčlenný dovolací senát nemôže právnu otázku považovať automaticky za vyriešenú, ale musí materiálne skúmať, či aj vo svetle nových argumentov možno doterajšie riešenie naďalej považovať za riadne vyriešenie právnej otázky.

Ak zistí, že doterajšie riešenie predstavuje aj naďalej riadne vyriešenie právnej otázky, dovolanie odmietne; pritom sa však musí vysporiadať s novou zásadnou argumentáciou dovolateľa.

Ak zistí, že doterajšie riešenie už nemožno ďalej považovať za riadne vyriešenie právnej otázky, postúpi vec veľkému senátu s odôvodnením svojho právneho názoru v zmysle § 48(1) (trojčlenný senát sám dovolaciu prax zmeniť nemôže). Následne je na rade veľký senát, ktorý s konečnou platnosťou rozhodne, či doterajšiu dovolaciu prax zachová (t.j. dovolanie odmietne) alebo či ju zmení (t.j. dovolaniu vyhovie). Rozhodnutie veľkého senátu je v zmysle § 48(3) pre trojčlenné senáty záväzné, t.j. bude predstavovať novú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu.

Na rozdiel od výkladu veľkého senátu vo veci SAT, pri uplatnení nových argumentov dovolací súd nemôže považovať právnu otázku za vyriešenú automaticky, ale musí materiálne skúmať správnosť doterajšej praxe. Materiálny prístup vždy zaručí, že dovolateľ dostane špecifickú a výslovnú odpoveď na svoj zásadný argument, ako to vyžaduje judikatúra ESĽP.

2. Zmena z vlastnej iniciatívy dovolacieho súdu. O túto situáciu pôjde, ak si sám trojčlenný dovolací senát uvedomí dôvody, pre ktoré je potrebné zmeniť doterajšiu rozhodovaciu prax (napríklad si uvedomí, že pri formovaní doterajšej praxe bolo opomenuté dôležité ustanovenie právneho predpisu).

Ďalší postup je zhodný ako pri predchádzajúcom prípade — trojčlenný senát postúpi vec veľkému senátu s odôvodnením svojho názoru a veľký senát následne rozhodne, či doterajšiu prax zachová alebo zmení.

3. Zmena z iniciatívy odvolacieho súdu. O túto situáciu pôjde, ak sa odvolací súd odkloní od doterajšej dovolacej praxe, čím založí prípustnosť dovolania podľa písmena (a) — odvolací súd tak vlastne prezentuje nové riešenie právnej otázky a úlohou dovolacieho súdu je sa s ním vysporiadať. Na rozdiel od predošlých situácií, odklon odvolacieho súdu zakladá prípustnosť dovolania automaticky; dovolací súd preto nemôže dovolanie odmietnuť ako neprípustné.

V prípade odklonu odvolacieho súdu teda musí trojčlenný senát rozhodnúť, či sa prikloní k novému riešeniu alebo k doterajšej praxi. Ak sa prikloní k doterajšej praxi, dovolanie zamietne. Ak sa prikloní k novému riešeniu, postúpi vec veľkému senátu, ktorý následne rozhodne, či doterajšiu prax zachová alebo zmení (či dovolanie zamietne alebo mu vyhovie).

Limitácia dovolacej praxe. Od zmeny dovolacej praxe v pravom slova zmysle treba odlíšiť limitáciu rozsahu jej použiteľnosti (tzv. distinguishing v užšom zmysle).[49] Dovolací senát v tomto prípade neuplatní precedentné pravidlo (pravidlo vyplývajúce z ustálenej rozhodovacej praxe) so zdôvodnením, že v posudzovanom prípade je navyše prítomný osobitný skutkový element, ktorý nebol prítomný pri vytvorení precedentného pravidla a ktorý opodstatňuje iné (odlišné) riešenie právnej otázky. V tomto prípade sa v skutočnosti dovolacia prax nemení, ale len sa obmedzuje rozsah jej použiteľnosti — nové riešenie je k precedentnému riešeniu v podobnom vzťahu ako lex specialis ku lex generalis. Keďže dovolacia prax sa tu nemení, trojčlenný dovolací senát má právo rozhodnúť sám a nemusí vec postúpiť veľkému senátu.

Schéma distinguishingu v užšom zmysle:
Precedentné pravidlo: Ak nastanú skutočnosti A a B, platí pravidlo X.
Modifikované pravidlo: Ak nastanú skutočnosti A, B a C, platí pravidlo Y.

Vo väčšine prípadov však dovolanie nebude obsahovať žiadne nové zásadné argumenty a trojčlenný dovolací senát nebude mať žiadne pochybnosti o správnosti doterajšej dovolacej praxe. V týchto prípadoch jednoducho dovolanie odmietne s poukazom na predchádzajúce rozhodnutia, ktoré obsahujú riadne vyriešenie nastolenej právnej otázky. 

Sudcovské dotvorenie zákona: Aj keď odmietneme materiálny výklad písmena (b), prípustnosť dovolania je možné založiť sudcovským dotvorením § 421(1).

Sudcovské dotvorenie zákona je v tomto prípade opodstatnené tým, že v § 421(1) sa nachádza zákonná medzera, čiže nezamýšľaná (neplánovaná) neúplnosť právnej úpravy.

Do úvahy prichádza analogické použitie písmena (a) alebo (b), prípadne aj doplnenie § 421(1) o nové (štvrté) pravidlo, podľa ktorého je dovolanie prípustné aj v prípade, ak dovolací súd zistí, že jeho rozhodovacia prax je nesprávna.

Sudcovské dotvorenie zákona vedie z praktického hľadiska k rovnakým dôsledkom ako materiálny výklad písmena (b).

Poznámky pod čiarou

[1] Uznesenie najvyššieho súdu z 26. novembra 2019, sp. zn. 1 VCdo 1/2019.

[2] Uznesenie najvyššieho súdu z 18. decembra 2012, sp. zn 2 MCdo 20/2011, publikované v zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov pod č. 61/2014.

[3] Pozri uznesenie najvyššieho súdu z 31. októbra 2018, sp. zn. 6 Cdo 60/2017.

[4] Ak nie je uvedené inak, odkaz na písmená znamená odkaz na príslušné písmená ustanovenia § 421(1) a odkaz na ustanovenia znamená odkaz na ustanovenia CSP.

[5] Rozhodnutie ESĽP z 11. februára 2010 vo veci Abdullayev proti Rusku, sťažnosť č. 11227/05, bod 19.

[6] Uznesenie najvyššieho súdu 28. februára 2020, sp. zn. 6 Cdo 60/2017.

[7] Pozri rozhodnutie veľkého senátu vo veci SAT, body 14 až 17.

[8] Pozri: Sedlačko, F.: Ako prekoná Najvyšší súd SR svoju vlastnú judikatúru? In: Bulletin slovenskej advokácie, 2020, č. 4, s. 6 – 7. Majchrák, T.: Ako prekoná Najvyšší súd Slovenskej republiky vlastnú judikatúru? In: Bulletin slovenskej advokácie, 2020, č. 5, s. 8 – 10. Sedlačko, F.: Ešte raz k prekonávaniu vlastnej judikatúry najvyšším súdom. In: Bulletin slovenskej advokácie, 2020, č. 5, s. 10 – 11.

[9] MAJCHRÁK, T.: Ako prekoná Najvyšší súd Slovenskej republiky vlastnú judikatúru? In: Bulletin slovenskej advokácie, 2020, č. 5, s. 8.

[10] Pozri nález ústavného súdu z 3. septembra 2015, sp. zn. II. ÚS 111/2015 a tiež tam citovanú literatúru: Barak, A.: Purposive Interpretation in Law. Princeton : Princeton University Press, 2005, s. 66; Melzer F.: Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2011, s. 78 – 79.

[11] Pre oblasť civilného procesu prípustnosť sudcovského dotvárania práva výslovne zakotvuje čl. 4 CSP. Pre oblasť súkromného hmotného práva jeho prípustnosť možno vyvodiť napr. z § 853(1) Občianskeho zákonníka alebo § 1(2) Obchodného zákonníka.

[12] Prípustnosť sudcovskej tvorby práva výslovne uznal napríklad nález ústavného súdu z 3. septembra 2015, sp. zn. II. ÚS 111/2015.

[13] Na výraz „vyriešená v rozhodovacej praxi“ sa dá pozerať aj z iných hľadísk. Napríklad môžeme diskutovať o tom, či otázka „vyriešená v rozhodovacej praxi“ znamená „raz riešená“ alebo „ustálene riešená“. Teda, stačí na „vyriešenie otázky v rozhodovacej praxi“ jedno dovolacie rozhodnutie alebo ich treba viac? Týmto aspektom sa nateraz zaoberať nebudeme.

[14] Pozri napríklad komentár O. PALANDT et al.: Bürgerliches Gesetzbuch: mit Nebengesetzen, 72., neubearbeitete Auflage. München: Beck, 2013. ISBN 9783406630002, Einl Rn 41.

[15] Synonymický slovník slovenčiny z r. 2004. Dostupné na https://slovnik.juls.savba.sk. „Vyriešený. … 4. ktorý sa uzavrel, skončil, prestal byť aktuálny (opak otvorený) … — skončený, zavŕšený, dovŕšený: uzavreté, skončené, zavŕšené, dovŕšené dielo; uzavreté, skončené, zavŕšené, dovŕšené štúdium — vyriešený, uzatvorený: vyriešený, uzatvorený prípad — neaktuálny: uzavreté, neaktuálne otázky, problémy

[16] Podľa čl. 2(2) „právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“.

[17] Podľa čl. 2(3) „ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu“.

[18] Tak napríklad podľa judikátu R 61/2014 (ktorého aplikácia bola podstatná v prípade SAT) nemôže dobromyseľný vydražiteľ v dobrovoľnej dražbe nadobudnúť vlastníctvo od nevlastníka. Tento výklad kladie na vydražiteľa vysoké nároky. Ak chce mať istotu nadobudnutia vlastníctva v dobrovoľnej dražbe, nestačí mu spoliehať sa na zápis v katastri nehnuteľností, ale musí v medziach svojich možností preskúmať, či osoba, voči ktorej sa vedie dražba, je skutočným vlastníkom. Ak by sa totiž dodatočne ukázalo, že tomu tak nie je, vydražiteľ by vlastníctvo nenadobudol. Skúmanie skutočného vlastníctva je finančne aj časovo náročné a pre vydražiteľa často nemožné. Ak by sa naproti tomu presadil opačný výklad (ktorý zastával trojčlenný dovolací senát vo veci SAT), dobromyseľný vydražiteľ by vlastníctvo nadobudol a mohol by sa celkom vyhnúť náročnému procesu overovania skutočného vlastníctva svojho predchodcu. Prijatie jedného alebo druhého výkladu má teda zásadný vplyv na správanie sa účastníkov dobrovoľnej dražby a tým pádom aj inštitút dobrovoľnej dražby ako taký.

[19] Rozhodnutie ESĽP z 11. februára 2010 vo veci Abdullayev proti Rusku, sťažnosť č. 11227/05, bod 19.

[20] Okrem toho materiálny výklad písmena (b) ani nemôžeme označiť za extenzívny výklad v pravom slova zmysle. O extenzívnom výklade hovoríme vtedy, ak význam slova „naťahujeme“ nad jeho obvyklý význam (extenzia = natiahnutie, naťahovanie).  Materiálny výklad však vychádza z obvyklého (prirodzeného) významu slova „vyriešený“.

[21] Pozri https://www.nsud.sk/najvyssi-sud-rozhoduje-rychlejsie-vyrazne-k-tomu-prispelo-analyticke-oddelenie/.

[22] Rozhodnutia ESĽP vo veci DRAFT–OVA a. s. proti Slovenskej republike č. 72493/10, PSMA, spol. s r. o. proti Slovenskej republike č. 42533/11 a COMPCAR, s. r. o. proti Slovenskej republike č. 25132/13.

[23] Porovnaj obdobne rozhodnutie českého najvyššieho súdu z 7. 6. 2000, sp. zn. 21 Cdo 2124/99, podľa ktorého rozhodnutie odvolacieho súdu zakladá otázku zásadného právneho významu okrem iného vtedy, ak  „odvolací soud posoudil určitou právní otázku jinak, než je řešena v konstantní judikatuře vyšších soudů [rozhodnutí odvolacího soudu představuje v tomto směru odlišné (“nové”) řešení této právní otázky].

[24] Podľa § 237 Občanského soudního řádu „není-li stanoveno jinak, je dovolání přípustné proti každému rozhodnutí odvolacího soudu, kterým se odvolací řízení končí, jestliže napadené rozhodnutí závisí na vyřešení otázky hmotného nebo procesního práva, při jejímž řešení se odvolací soud odchýlil od ustálené rozhodovací praxe dovolacího soudu nebo která v rozhodování dovolacího soudu dosud nebyla vyřešena nebo je dovolacím soudem rozhodována rozdílně anebo má-li být dovolacím soudem vyřešená právní otázka posouzena jinak“.

[25] § 502(2) ZPO znie: „Gegen das Urteil des Berufungsgerichts ist die Revision nur zulässig, wenn die Entscheidung von der Lösung einer Rechtsfrage des materiellen Rechts oder des Verfahrensrechts abhängt, der zur Wahrung der Rechtseinheit, Rechtssicherheit oder Rechtsentwicklung erhebliche Bedeutung zukommt, etwa weil das Berufungsgericht von der Rechtsprechung des Obersten Gerichtshofs abweicht oder eine solche Rechtsprechung fehlt oder uneinheitlich ist.“

[26] Rozhodnutie rakúskeho najvyššieho súdu zo dňa 23.10.1997, sp. zn. 2 Ob 82/97s.

[27] Pozri napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Van de Hurk proti Holandsku z 19. apríla 1994, Séria A, č. 288, body 20 a 61.

[28] Pozri napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Hiro Balani proti Španielsku, z 9. decembra 1994, žiadosť č. 18064/91, body 28-29.  

[29] Pozri primerane napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, Séria A č. 303-A, bod 29.

[30] Pozri rozhodnutie ESĽP vo veci Mitrofan proti Moldavsku, sťažnosť č. 50054/07, bod 54.

[31] Podobná situácia, ako vo vyššie uvedenom príklade, môže nastať tiež vtedy, ak dovolateľ upozorní na dosiaľ nezohľadnenú judikatúru ústavného súdu alebo ESĽP, názory právnej vedy alebo ak sám uplatní celkom nové a racionálne argumenty proti doterajšej praxi.

[32] Ak by aj predsa konajúci senát odpoveď na argument dovolateľa uviedol, šlo by len o jeho nezáväzné úvahy, ktoré nemali žiaden vplyv na výsledok konania (tzv. obiter dicta) — dovolanie musí byť totiž odmietnuté už preto, že existuje dovolacia prax a odvolací súd sa od nej neodklonil. Paradoxná situácia by nastala, ak by konajúci senát uviedol (ako obiter dicta), že dovolateľ má aj podľa jeho názoru úplnú pravdu, ale že dovolanie aj tak musí odmietnuť. V podstate táto situácia nastala v prípade SAT.

[33] Pozri § 48(3): „Právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu je pre senáty najvyššieho súdu záväzný.“

[34] Pozri rozhodnutie českého najvyššieho súdu v prípade Invest Košíře (rozhodnutie z 2. 12. 2014, sp. zn. 21 Cdo 4124/2013).

[35] Uznesenie najvyššieho súdu z 30. mája 2019, sp. zn. 3 Obdo 77/2018. Rozhodnutie nie je dostupné na stránke najvyššieho súdu; vychádzam preto z toho, ako bol jeho obsah opísaný v náleze ústavného súdu z 15. októbra 2019, sp. zn. I. ÚS 418/2019-15.

[36] Uznesenie najvyššieho súdu z 11. decembra 2019, sp. zn. 3 Obdo 43/2019.

[37] V prípade MK Terra dokonca na odmietnutie dovolania podľa písmena (b) stačilo aj rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu nadriadeného v rámci sporu o miestnu príslušnosť.

[38] Uznesenie ústavného súdu z 15. októbra 2019, sp. zn. I. ÚS 418/2019-15 (vo veci MK Terra) a uznesenie ústavného súdu z  9. júna 2020, sp. zn. II. ÚS 253/2020-56 (vo veci Creditor Gama).

[39] Pozri rozhodnutia najvyššieho súdu vo veci Bencont Investments, sp. zn. 1 Obdo 3/2018 zo 14. 2. 2018, sp. zn. 1 Obdo 59/2017 z 21. 2. 2018, sp. zn. 1 Obdo 2/2018 z 6. 3. 2018, sp. zn. 2 Obdo 62/2018 z 20. 2. 2019, sp. zn. 3 Obdo 64/2017 z 11. 10. 2017 a sp. zn. 4 Obdo 48/2017 z 31. 1. 2017.

[40] Pozri nález ústavného súdu z 9. júna 2020, sp. zn. I. ÚS 51/2020, body 52 – 53.

[41] Pozri rozhodnutie najvyššieho súdu z 29. mája 2020, sp. zn. 4 Obdo 69/2018, bod 20.

[42] Pozri napr. rozhodnutia rakúskeho najvyššieho súdu, právna veta č. RS0103384 a právna veta č. RS0042405.

[43] Pozri napr. PALANDT, O. et al.: Bürgerliches Gesetzbuch: mit Nebengesetzen, 72., neubearbeitete Auflage. München: Beck, 2013. ISBN 9783406630002, Einl Rn 55 a tam citovanú judikatúru nemeckého najvyššieho súdu (BGH 1965, 300, NJW 1981, 1726, 1988, 2109, 2007, 993).

[44] Pozri napr. M. SCHWIMANN et al.: ABGB Taschenkommentar, 2. Auflage. Wien: Verlag LexisNexis ARD ORAC, 2013. ISBN 978-3-7007-5357-5. § 7 Rn 2.

[45] Pozri napr. nález ústavného súdu z 1. júla 2008, sp. zn. III. ÚS 341/2007.

[46] Pozri napr. nález ústavného súdu z 1. júla 2008, sp. zn. III. ÚS 341/2007.

[47] Súdy často medzi výkladom a dotváraním zákona ani nerozlišujú — napríklad o výklade zákona zvyknú hovoriť aj vtedy, keď uplatňujú analógiu, pričom v skutočnosti v takomto prípade zákon nevykladajú, ale dotvárajú.

[48] Pozri komentár O. PALANDT et al.: Bürgerliches Gesetzbuch: mit Nebengesetzen, 72., neubearbeitete Auflage. München: Beck, 2013. ISBN 9783406630002, Einl Rn 56.

[49] Výraz distinguishing je typický pre anglo-americké právne systémy a používa sa v dvoch rôznych významoch: Po prvé, na označenie situácie, že súd neaplikuje precedens, pretože precedentné pravidlo sa na daný prípad nevzťahuje (skutkové okolnosti posudzovaného prípadu a precedensu sú odlišné). Po druhé, na označenie situácie, že súd limituje rozsah precedentného pravidla ustanovením doplňujúcej požiadavky na jeho aplikáciu (skutkové okolnosti posudzovaného prípadu obsahujú oproti precedensu skutkový element navyše). V článku mám na mysli tento druhý význam.