Podľa § 155/2 ZKR zverejnením uznesenia o potvrdení reštrukturalizačného plánu v obchodnom vestníku (t. j. účinnosťou reštrukturalizačného plánu) zanikajú zabezpečovacie práva k majetku reštrukturalizačného dlžníka, ktoré neboli v reštrukturalizácii včas a riadne prihlásené.

Neprihlásené záložné právo však zaniká podľa § 155/2 ZKR len vtedy, ak tá istá osoba je súčasne záložcom aj osobným dlžníkom—čiže ak záložné právo bolo zriadené na zabezpečenie vlastného záväzku záložcu.

Ak však záložca nie je totožný s osobným dlžníkom (čiže ak záložné právo zabezpečuje záväzok tretej osoby), veriteľ nemusí záložné právo v reštrukturalizácii prihlásiť a záložné právo účinnosťou reštrukturalizačného plánu nezaniká. Ustanovenie § 155/2 ZKR sa na takéto záložné právo nevzťahuje. [16]

Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obdo 38/2018 z 29. 1. 2019
(Ekoplastika, s.r.o. v JUDr. Miroslav Belica, SKP úpadcu Ekoplastika Slovakia spol. s r.o.)

Skutkový stav:

• Environmentálny fond (veriteľ) poskytol úver spoločnosti Ekoplastika Slovakia (ES) (osobný dlžník). Úver bol zabezpečený záložným právom na majetok spoločnosti Ekoplastika (záložca).

• Na osobného dlžníka (ES) bol vyhlásený konkurz, v ktorom si veriteľ (Fond) riadne prihlásil úverovú pohľadávku.

• Správca konkurznej podstaty osobného dlžníka (ES) vyzval záložcu (Ekoplastika), aby zaplatil hodnotu zálohu do konkurzu. Keďže záložca nezaplatil, správca zapísal založený majetok do súpisu majetku konkurznej podstaty (§ 79 ZKR).

• Následne bola záložcovi (Ekoplastika) povolená reštrukturalizácia, v ktorej bol veriteľmi schválený, súdom potvrdený a nato aj uverejnený reštrukturalizačný plán. Veriteľ (Fond) si záložné právo v rámci reštrukturalizácie záložcu neprihlásil.

Záložca zažaloval správcu o vylúčenie založeného majetku zo súpisu konkurznej podstaty osobného dlžníka s odôvodnením, že záložné právo zaniklo podľa § 155/2 ZKR. Podľa tohto ustanovenia zanikajú pohľadávky a zabezpečovacie práva na majetok osoby v reštrukturalizácii (tu záložcu), ktoré veriteľ riadne a včas neprihlásil. Veriteľ vystupoval na strane žalovaného správcu ako intervenient.

Nižšie súd žalobe záložcu nevyhoveli (nevylúčili založený majetok z konkurzu osobného dlžníka). Dovolanie záložcu najvyšší súd zamietol s odôvodnením, že § 155/2 ZKR nedopadá na záložné právo, ktoré zabezpečuje záväzok tretej osoby.

Odôvodnenie najvyššieho súdu:

Podľa § 114/1 (c) ZKR, po začatí reštrukturalizačného konania nemožno vykonať zabezpečovacie právo na uspokojenie pohľadávky, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou.

A contrario, záložné právo možno vykonať na uspokojenie pohľadávok, ktoré sa neprihlasujú. Ani povolenie reštrukturalizácie na tom nič nemení, pretože účinky začatia reštrukturalizačného konania zostávajú zachované, len sa dopĺňajú (§ 118/3 a 4 ZKR). [14]

Veriteľ nemusí uplatniť prihláškou záložné právo, ktorým záložca zabezpečuje záväzok tretej osoby (§ 120/2 ZKR). Potom toto záložné právo nemôže zaniknúť účinnosťou reštrukturalizačného plánu, pretože, ako uviedol sudca Milan Ľalík v odlišnom stanovisku k nálezu I. ÚS 426/2013,  „reštrukturalizačný plán môže upraviť vznik, zmenu alebo zánik iba tých pohľadávok, ktoré sa v reštrukturalizácii uplatňujú prihláškou“. [12]

Najvyšší súd poukázal aj na rozdiely medzi právnou úpravou prihlasovania pohľadávok v konkurze a v reštrukturalizácii. Kým pri konkurze zákon výslovne stanovuje, že veriteľ musí uplatniť prihláškou aj pohľadávku, ktorú má voči tretej osobe, ak je zabezpečená zabezpečovacím právom na majetok úpadcu (§ 28/7 ZKR)—pri reštrukturalizácii takáto povinnosť nie je stanovená. [15]

Poznámky:

Argumentácia najvyššieho súdu je založená na premise, že záložné právo samo o sebe nie je právom, ktoré by sa uplatňovalo v reštrukturalizácii prihláškou—prihlasuje sa len vtedy, keď reštrukturalizačný dlžník je súčasne záložcom aj osobným dlžníkom, čiže keď reštrukturalizačný dlžník zriadil záložné právo na zabezpečenie vlastného záväzku.

Ak je táto premisa správna, správny je aj záver, že účinnosťou reštrukturalizačného plánu takéto záložné právo nezaniká. Pretože, ako správne uviedol sudca Ľalík, reštrukturalizačný plán nemôže mať účinky na osoby, ktoré nemôžu uplatniť svoje práva v reštrukturalizácii prihláškou. Výslovne to potvrdzuje aj § 120/2 ZKR, podľa ktorého na prednostné pohľadávky (pohľadávky, ktoré sa neuplatňujú prihláškou) nepôsobia účinky začatia reštrukturalizačného konania a tieto pohľadávky sa zásadne nezahŕňajú do reštrukturalizačného plánu.

Je táto premisa správna?

Ktoré pohľadávky netreba prihlásiť v reštrukturalizácii?

Podľa § 120/2 ZKR v reštrukturalizácii sa neuplatňujú prihláškou tieto pohľadávky:

• pohľadávky vzniknuté po začatí reštrukturalizačného konania,
• pracovnoprávne nároky za kalendárny mesiac, v ktorom bolo začaté reštrukturalizačné konanie,
• odmena správcu, a
• nepeňažné pohľadávky.

Z tohto výpočtu prichádza v prípade záložného práva do úvahy len posledná možnosť (neprihlasujú sa nepeňažné pohľadávky). Ak chápeme záložné právo ako nepeňažné právo, potom ho veriteľ nemusí prihlásiť a účinky reštrukturalizačného plánu naň nepôsobia (prihlásiť by ho musel len, ak by mal voči reštrukturalizačnému dlžníkovi okrem záložného práva aj peňažnú pohľadávku zabezpečenú týmto záložným právom). Ale ak záložné právo chápeme ako peňažné právo, potom ho veriteľ musí prihlásiť—a ak to neurobí, záložné právo účinnosťou reštrukturalizačného plánu zanikne.

Správnosť záverov najvyššieho súdu sa tak láme na fundamentálnej otázke, či záložné právo je právom peňažným alebo nepeňažným.

Má záložné právo peňažnú povahu?

Podľa § 151a OZ záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa zo zálohu, ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená. Na prvý pohľad sa teda zdá, že záložné právo má nepeňažnú povahu, pretože právu záložného veriteľa zodpovedá len nepeňažná povinnosť záložcu strpieť, aby sa záložný veriteľ v určených prípadoch uspokojil zo speňaženia zálohu—nie však priamo povinnosť zaplatiť zabezpečenú pohľadávku.

Vyjadrenie záložného práva v žalobe voči záložcovi:

Situácia je ale zložitejšia. Ak sa chce záložný veriteľ uspokojiť zo zálohu v rámci exekučného konania, musí si si najskôr voči záložcovi obstarať exekučný titul v súdnom konaní. Podľa judikatúry, žaloba zo záložného práva môže byť vyjadrená len ako žaloba na zaplatenie peňažnej pohľadávky s tým, že uspokojenia pohľadávky sa záložný veriteľ môže domáhať len z výťažku predaja zálohu. Na to nadväzuje exekučný poriadok, ktorý umožňuje speňažiť záloh len v rámci uspokojenia práv na peňažné plnenie (pozri exekučný poriadok, štvrtá časť, prvá hlava).  Záložné právo teda nie je možné žalovať a exekvovať ako nárok na nepeňažné plnenie.

Z judikatúry možno zmieniť rozhodnutia NS ČR 29 Cdo 2606/2000 a NS SR 3 Obo 113/99 (ZSP 19/2000), ktoré vyslovili, že nárok zo záložného práva môže byť v súdnom konaní vyjadrený len ako nárok na peňažné plnenie s tým, že uspokojiť ho možno len z výťažku z predaja zálohu. Zhodný názor zastáva aj rakúska literatúra a judikatúra (pozri ABGB ON § 461/2 a ABGB KK § 466/3).

Poznámka: Dnes záložný veriteľ môže vykonať záložné právo aj mimosúdne (napr. v rámci dobrovoľnej dražby). Zákon však stále pripúšťa aj možnosť súdneho výkonu záložného práva (pozri § 151j/1 OZ), a pre túto možnosť je naďalej aktuálna judikatúra o tom, že záložné právo musí byť v žalobe vyjadrené ako právo na zaplatenie pohľadávky.

Teraz, ak záložný veriteľ musí uplatniť záložné právo v žalobe voči záložcovi, ako právo na peňažné plnenie, neznamená to potom vlastne, že záložný veriteľ má voči záložcovi priamy peňažný nárok?

Ešte ďalej zašlo rozhodnutie R 29/2000, v ktorom náš najvyšší súd vyslovil, že v záložnom práve je implicitne obsiahnutá povinnosť záložcu uspokojiť veriteľa s tým, že záložca ručí za splnenie tejto povinnosti zálohom. Postavenie záložcu je analogické postaveniu ručiteľa s tým rozdielom, že za splnenie záväzku neručí celým svojim majetkom (ako ručiteľ), ale len založenou vecou. Záložca je teda v podstate „vecným ručiteľom“. Z tejto konštrukcie najvyšší súd v danom prípade vyvodil, že ak bola pohľadávka uspokojená zo záložného práva, záložca má právo na náhradu voči osobnému dlžníkovi analogicky ako ručiteľ.

Kým predchádzajúce rozhodnutia hovorili o tom, že nárok musí byť v žalobe vyjadrený ako nárok na peňažné plnenie, rozhodnutie R 29/2000 už pripodobňuje postavenie záložcu k postaveniu ručiteľa a formuluje povinnosť záložcu uspokojiť záložného veriteľa. V podstate z rozhodnutia vyplýva, že záložca má voči záložnému veriteľovi peňažnú povinnosť (povinnosť uspokojiť záložného veriteľa), a nie iba nepeňažnú povinnosť strpieť, aby sa záložný veriteľ uspokojil zo zálohu. Podľa toho rozhodnutia teda ide o priamy peňažný nárok záložného veriteľa voči záložcovi, a nie iba o nárok, ktorý len musí byť vyjadrený v žalobe ako peňažný nárok.

Ak chápeme záložné právo tak, že je v ňom implicitne obsiahnuté aj právo záložného veriteľa požadovať zaplatenie  pohľadávky od záložcu, záložný veriteľ má voči záložcovi priame právo na peňažné plnenie. Potom v prípade reštrukturalizácie záložcu by ho musel včas prihlásiť—a ak by to neurobil, záložné právo by zaniklo podľa § 155 ZKR. Ak teda záložné právo predstavuje peňažné právo na plnenie (pohľadávku), záver vyslovený v komentovanom rozhodnutí je nesprávny.

Skutočná podstata záložného práva:

Prichádza však ešte jeden zvrat. Podľa rakúskej judikatúry a literatúry síce takisto platí, že záložné právo musí byť v žalobe vyjadrené ako právo na zaplatenie, avšak v skutočnej podstate nejde o žalobu na zaplatenie, ale o žalobu na strpenie výkonu záložného práva (pozri ABGB ON § 461/2). Skutočná podstata záložného práva je teda nepeňažná. Tento záver podľa môjho názoru zodpovedá nášmu § 151a OZ, podľa ktorého záložné právo dáva veriteľovi právo uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky zo zálohu—tomuto právu zodpovedá povinnosť záložcu strpieť, aby sa záložný veriteľ uspokojil, nie však priamo povinnosť uhradiť zabezpečenú pohľadávku.

Záver:

Ak prijmeme názor rakúskej judikatúry, potom je komentované rozhodnutie správne. Každopádne sa však javí, že komentované rozhodnutie nie je celkom konzistentné s argumentáciou v rozhodnutí R 29/2000.

Text rozhodnutia

Súd: Najvyšší súd SR

Spisová značka: 3Obdo/38/2018

Identifikačné číslo spisu: 4116201239

Dátum vydania rozhodnutia: 29. januára 2019

Meno a priezvisko: JUDr. Ľubomíra Kúdelová

Funkcia:

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:4116201239.1

ID: 83702

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ľubomíry Kúdelovej a členiek senátu JUDr. Jany Veselej Zemaníkovej a JUDr. Kataríny Pramukovej v spore žalobcu: Ekoplastika, s.r.o., so sídlom areál bývalého PD Voderady, Slovenská Nová Ves, IČO: 35 895 284, zastúpeného SMOLÁK HLAVATÁ advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Laurinská 3, Bratislava, IČO: 47 254 432, proti žalovanému: JUDr. Miroslav Belica, so sídlom Štefánikova trieda 9, Nitra, správca konkurznej podstaty úpadcu: EKOPLASTIKA SLOVAKIA spol. s r.o., so sídlom Farská 44, Nitra, IČO: 34 131 931, zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Juraj Rybár, advokát s.r.o., so sídlom Stráž 223, Zvolen, IČO: 47 252 952, za účasti intervenienta na strane žalovaného: Enviromentálny fond, so sídlom Martinská 49, Bratislava, IČO: 30 796 491, zastúpeného advokátskou kanceláriou SOUKENÍK – ŠTRPKA, s.r.o., so sídlom Šoltésovej 14, Bratislava, IČO: 36 862 711, o vylúčenie nehnuteľného majetku zo súpisu konkurznej podstaty, vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 23Cbi/3/2016, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 12. decembra 2017, č. k. 15CoKR/7/2017-178, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie zamieta.

II. Žalovaný a intervenient majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

1. Okresný súd Nitra (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 5. septembra 2016, č. k. 23Cbi/3/2016-142 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal vylúčenia nehnuteľností zapísaných v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX vedenom Okresným úradom O., katastrálny odbor, okres: O., obec: U., k. ú. U. špecifikovaných ako:

– Sociálna budova bez súpisného čísla s vonkajšími úpravami (prípojky vody, prípojka kanalizácie, žumpa, prípojka NN), postavená na parcele č. XXX/XX, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere XX m2 a na parcele č. XXX/XX, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2,

– pozemky, parc. č. XXX/XX o výmere XXXX m2, druh pozemku: vinice, veľkosť spoluvlastníckeho podielu: 1/1,

– pozemky, parc. č. XXX/XX o výmere XX m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, veľkosť spoluvlastníckeho podielu: 1/1,

– pozemky, parc. č. XXX/XX o výmere XXX m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, veľkosť spoluvlastníckeho podielu: 1/1,

– pozemky, parc. č. XXX/XX o výmere XXXX m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, veľkosť spoluvlastníckeho podielu: 1/1,

– pozemky, parc. č. XXX/XX o výmere XXXX m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, veľkosť spoluvlastníckeho podielu: 1/1,

– pozemky, parc. č. XXX/XX o výmere XXXX m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, veľkosť spoluvlastníckeho podielu: 1/1,

– pozemky, parc. č. XXX/XX o výmere XXXX m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, veľkosť spoluvlastníckeho podielu: 1/1,

– pozemky, parc. č. XXX/XX o výmere XXXX m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, veľkosť spoluvlastníckeho podielu: 1/1,

– pozemky, parc. č. XXX/XX o výmere XX m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, veľkosť spoluvlastníckeho podielu: 1/1,

– pozemky, parc. č. XXX/XX o výmere XXX m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, veľkosť spoluvlastníckeho podielu: 1/1,

– pozemky, parc. č. XXX/XX o výmere XXX m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, veľkosť spoluvlastníckeho podielu: 1/1 a

– pozemky, parc. č. XXX/X o výmere XX m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, veľkosť spoluvlastníckeho podielu: 1/1,

zo súpisu konkurznej podstaty vo veci vyhláseného konkurzu na majetok úpadcu EKOPLASTIKA SLOVAKIA spol. s r.o., IČO: 34 131 931. Žalovanému priznal náhradu trov konania a intervenientovi náhradu trov konania nepriznal.

1.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že EKOPLASTIKA SLOVAKIA spol. s r.o., (ďalej len „úpadca“) ako dlžník a Enviromentálny fond (ďalej len „intervenient“) ako veriteľ uzatvorili dňa 19. marca 2009 úverovú zmluvu za účelom realizácie zariadenia na recykláciu plastov. Toho istého dňa bola uzavretá záložná zmluva medzi intervenientom ako záložným veriteľom, žalobcom ako záložcom 1/ a úpadcom ako záložcom 2/, predmetom ktorej bolo zriadenie záložného práva na hnuteľné a nehnuteľné veci vo vlastníctve žalobcu v prospech záložného veriteľa na zabezpečenie istiny úveru 663 879,- eur a jej príslušenstva. Žalobca zároveň pristúpil k záväzku úpadcu a zaviazal sa uhradiť záväzok intervenientovi najneskôr do 30. septembra 2014. Úpadca dlžnú pohľadávku nezaplatil ani na základe výzvy intervenienta a záväzok neuhradil ani žalobca.

1.2. Intervenient si v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu prihlásil pohľadávky vyplývajúce zo zmluvy úvere zabezpečené nehnuteľnosťami vo vlastníctve žalobcu. Žalovaný správca zapísal založené nehnuteľnosti (špecifikované v bode 1. – pozn. dovolacieho súdu) do súpisu oddelenej podstaty úpadcu, nakoľko žalobca na základe výzvy zo 6. mája 2015 neuhradil žalovanému do konkurznej podstaty sumu vo výške 571 729,99 eur.

1.3. Okresný súd skonštatoval, že žalovaný postupoval pri vyhotovovaní súpisu oddelenej podstaty v súlade so zákonom. V konaní nebolo sporné, že medzi intervenientom a úpadcom bola platne uzatvorená zmluva o úvere, ktorá bola zabezpečená záložným právom zriadeným na majetok žalobcu. Záložné právo bolo zriadené i pre prípad odstúpenia zmluvy o úvere. Intervenient si v konkurze prihlásil pohľadávky zo zmluvy o úvere zabezpečené záložným právom na majetok žalobcu. Žalobca ako záložca napriek výzve žalovaného podľa § 79 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj „zákon o konkurze“ alebo „ZKR“) neuhradil prihlásenú pohľadávku záložného veriteľa v sume 571 729,99 eur, preto žalovaný dôvodne zapísal nehnuteľný majetok vo vlastníctve tretej osoby do súpisu oddelenej podstaty úpadcu. Uvedený postup bol podľa súdu prvej inštancie v súlade s ustanovením § 67 ods. 1 ZKR, keď konkurzu podlieha aj majetok zabezpečujúci úpadcove záväzky. Preto dospel okresný súd k záveru, že žaloba žalobcu je nedôvodná.

2. O odvolaní žalobcu rozhodol Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom z 12. decembra 2017, č. k. 15CoKR/7/2017-178 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. potvrdil, vo výroku II. rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % a intervenientovi na strane žalovaného náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

2.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sa v celom rozsahu s rozhodnutím okresného súdu stotožnil. Na zdôraznenie správnosti krajský súd poznamenal, že na základe dohody o pristúpení k záväzku uzatvorenej podľa § 534 Občianskeho zákonníka žalobca pristúpil k záväzku úpadcu voči intervenientovi vyplývajúceho zo zmluvy o úvere a zaviazal sa za neho tento záväzok veriteľovi uhradiť. V zmysle tejto dohody však veriteľovi žiadne priame právo na uspokojenie jeho záväzku voči žalobcovi ako pristupujúcemu dlžníkovi nevzniklo, čo znamená, že ak intervenient ako veriteľ nemal peňažnú pohľadávku voči žalobcovi zo zmluvy o úvere, nemohol si ju prihlásiť do reštrukturalizačného konania vedeného proti žalobcovi a nemohli tak nastať ani účinky zániku práva vymáhať takúto (neexistujúcu) pohľadávku, ako aj včas neprihlásené zabezpečovacie právo vzťahujúce sa na majetok žalobcu podľa § 155 ods. 2 ZKR.

2.2. V zhode s okresným súdom aj odvolací súd poukázal na to, že intervenient si v konkurze vedenom na majetok úpadcu prihlásil pohľadávky zo zmluvy o úvere zabezpečené záložným právom zriadeným na majetok žalobcu. Žalovaný v súlade s ustanovením § 79 ods. 1 zákona o konkurze výzvou zo 6. mája 2015 vyzval žalobcu na zaplatenie prihlásenej pohľadávky zabezpečeného veriteľa vo výške 571 729,99 eur v lehote 30 dní s upozornením, že v opačnom prípade zapíše nehnuteľnosti do súpisu oddelenej podstaty veriteľa za účelom ich speňaženia. Keďže žalobca na predmetnú výzvu žalovaného nereagoval, žalovaný postupoval správne, ak nehnuteľný majetok zabezpečujúci úpadcove záväzky do oddeleného súpisu zabezpečeného veriteľa zapísal.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dňa 29. marca 2018 žalobca dovolanie. Prípustnosť dovolania videl žalobca v ustanovení § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p., nakoľko rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá ešte nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená. Dovolateľ žiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3.1. Z obsahu dovolania vyplýva, že právnou otázkou, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, je otázka, „či schválením reštrukturalizačného plánu dochádza k zániku záložného práva zriadeného na majetok záložcu, voči ktorému bola povolená reštrukturalizácia, ak je záložným právom zabezpečená pohľadávka osoby odlišnej od osoby záložcu“.

3.2. Podľa dovolateľa rozhodnutie odvolacieho súdu – a ním vyslovený záver o tom, že ak intervenient nemohol prihlásiť pohľadávku do reštrukturalizačného konania vedeného proti žalobcovi, nemohlo zaniknúť právo vymáhať takúto (neexistujúcu) pohľadávku a ani zabezpečovacie právo vzťahujúce a na majetok žalobcu podľa § 155 ods. 2 zákona o konkurze – spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Žalobca namietal, že bolo nepochybné, že pristúpením žalobcu k záväzku a jeho následným nesplnením z jeho strany sa stal dlžníkom vo vzťahu k intervenientovi ako veriteľovi a intervenient si mal takto vzniknutú pohľadávku spolu so zabezpečovacím právom riadne prihlásiť v reštrukturalizačnom konaní, čo neurobil, a preto zverejnením uznesenia Okresného súdu Trnava o potvrdení reštrukturalizačného plánu žalobcu zaniklo právo veriteľa vymáhať túto pohľadávku. Na podporu svojho tvrdenia poukázal žalobca aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“ v príslušnom gramatickom tvare) zo 4. júna 2008, č. k. I. ÚS 193/08-20.

3.3. Dovolateľ namietal, že v predmetnom spore konajúce súdy vstupovali do ukončeného reštrukturalizačného konania, keďže podľa § 155 ods. 2 ZKR zverejnením uznesenia o potvrdení reštrukturalizačného plánu v Obchodnom vestníku zaniká právo veriteľov, ktorí riadne a včas neprihlásili svoje pohľadávky, vymáhať tieto pohľadávky voči dlžníkovi, ako aj riadne a včas neprihlásené zabezpečovacie práva vzťahujúce sa na majetok dlžníka. Zároveň poukázal na to, že zákon o konkurze definuje reštrukturalizačný plán ako listinu upravujúcu vznik, zmenu alebo zánik práv a záväzkov osôb v ňom uvedených, ako aj rozsah a spôsob uspokojenia účastníkov plánu, ktorí sú veriteľmi prihlásených pohľadávok.

3.4. Žalobca uviedol, že pristúpením k záväzku úpadcu sa zaviazal uhradiť veriteľovi záväzok, z čoho nepochybne vyplýva, že pristúpením k záväzku zo strany žalobcu vzniklo veriteľovi právo na priame peňažné plnenie aj voči žalobcovi. Z tohto dôvodu nemožno súhlasiť so záverom odvolacieho súdu, že intervenient nemal v reštrukturalizačnom konaní postavenie obligačného veriteľa. Keďže sa žalobca pristúpením k záväzku a jeho následným nesplnením stal dlžníkom vo vzťahu k veriteľovi a veriteľ si napriek možnosti prihlásiť vzniknutú pohľadávku spolu so zabezpečovacím právom v reštrukturalizačnom konaní neprihlásil, zverejnením uznesenia Okresného súdu Trnava o potvrdení reštrukturalizačného plánu, zaniklo právo veriteľa vymáhať túto pohľadávku.

4. Žalovaný vo vyjadrení zo 16. mája 2018 navrhol dovolanie žalobcu odmietnuť, resp. ako nedôvodné zamietnuť.

4.1. Vo svojom vyjadrení uviedol, že podľa jeho názoru žalobca nevymedzil ním uplatnený dovolací dôvod v súlade s ustanovením § 432 ods. 2 C. s. p..

4.2. K samotnému predmetu sporu žalovaný uviedol, že úpadca ako obligačný dlžník a žalobca ako pristupujúci dlžník uzatvorili dohodu o pristúpení k záväzku podľa ustanovenia § 534 Občianskeho zákonníka, na základe ktorej sa žalobca zaviazal úpadcovi, že za neho záväzok voči intervenientovi aj uhradí. Veriteľovi však v súlade s uvedeným zákonným ustanovením priame právo voči žalobcovi nevzniklo. Len úpadca mal voči intervenientovi postavenie obligačného dlžníka a naopak intervenient mal len voči úpadcovi postavenie obligačného veriteľa. Medzi žalobcom a intervenientom neexistuje a ani nikdy neexistoval vzťah medzi veriteľom a dlžníkom, a preto intervenient nedisponoval peňažnou pohľadávkou voči žalobcovi zo zmluvy o úvere, ktorú by si mohol prihlásiť v reštrukturalizačnom konaní.

4.3. Podľa ustanovenia § 122 ods. 1 ZKR je možné v rámci procesu reštrukturalizácie aplikovať len tie ustanovenia o konkurze, na ktoré zákonodarca expressis verbis odkázal. V uvedenom zákonnom ustanovení absentuje odkaz na ustanovenie § 28 ods. 7 ZKR, podľa ktorého môže v konkurze uplatniť svoju pohľadávku prihláškou aj veriteľ, ktorý má pohľadávku voči inej osobe ako úpadcovi, ak je zabezpečená zabezpečovacím právom vzťahujúcim sa k majetku úpadcu.

4.4. Na základe uvedeného sa podľa žalovaného môže prihlásiť záložný veriteľ do insolvenčného procesu záložcu, voči ktorému nemá peňažnú pohľadávku, výlučne v prípade konkurzu a iba záložné právo nie je možné do reštrukturalizácie prihlásiť. Preto nemohol v prípade intervenienta ako záložného veriteľa nastať zákonný dôsledok predpokladaný v ustanovení § 155 ods. 2 ZKR. Účinky zverejnenia reštrukturalizačného plánu podľa § 155 ods. 2 ZKR je možné viazať výlučne na tie zabezpečené pohľadávky, ktoré bolo možné podľa zákona o konkurze riadne a včas v reštrukturalizačnom konaní prihlásiť.

5. Intervenient vo vyjadrení z 28. mája 2018 navrhol dovolanie žalobcu ako nedôvodné zamietnuť.

5.1. Vo svojom vyjadrení uviedol, že voči žalobcovi nemal žiadne právo na priame peňažné plnenie voči žalobcovi. Na základe dohody o pristúpení k záväzku uzavretej medzi žalobcom a úpadcom podľa § 534 Občianskeho zákonníka sa pôvodný záväzkový vzťah nemení a na strane intervenienta nemohlo dôjsť k nadobudnutiu postavenia obligačného veriteľa voči žalobcovi. Z tohto dôvodu nebol oprávnený prihlasovať si v reštrukturalizačnom konaní pohľadávku, ktorú mal voči úpadcovi. Vo vzťahu k žalobcovi vystupuje intervenient výhradne v postavení záložného veriteľa.

5.2. Podľa intervenienta ustanovenia § 120 ods. 1 a § 155 ods. 2 ZKR síce upravujú zánik práva vymáhať nárok v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu, resp. zánik práva vymáhať neprihlásené zabezpečovacie práva, avšak iba v prípade, ak ide o nároky voči obligačnému dlžníkovi. Žalobca však nebol vo vzťahu k intervenientovi v postavení obligačného dlžníka, ale bol len v postavení záložcu. Aj z ustanovenia § 119 ZKR vyplýva, že účastníkom reštrukturalizačného konania nie je záložný veriteľ.

5.3. Intervenient poukázal aj na odlišnosť úpravy prihlasovania pohľadávok v konkurznom a v reštrukturalizačnom konaní. Zákon o konkurze v ustanovení § 28 ods. 7 umožňuje záložnému veriteľovi prihlásiť v konkurznom konaní (na rozdiel od reštrukturalizačného konania) záložné právo viaznuce na majetku úpadcu, čím sa malo posilniť postavenie iba vecno-právneho zabezpečeného veriteľa v konkurze. Pokiaľ by mal zákonodarca úmysel zahrnúť do reštrukturalizačného konania možnosť prihlasovať si pohľadávky aj pre subjekty, ktoré nie sú voči dlžníkovi v postavení obligačného veriteľa, upravil by túto možnosť nielen vo vzťahu ku konkurznému konaniu, ale aj vo vzťahu k reštrukturalizačnému konaniu. Z tohto dôvodu je zrejmé, že v rámci reštrukturalizačného konania majú možnosť prihlasovať si svoje pohľadávky len subjekty, ktoré sú vo vzťahu k reštrukturalizačnému dlžníkovi v postavení obligačného veriteľa.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), ako súd dovolací [podľa § 35 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „C. s. p.“)], po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v neprospech ktorej bol napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.), zastúpená advokátom (§ 429

ods. 1 C. s. p.), a že ide o rozsudok, proti ktorému je dovolanie procesne prípustné, dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je dôvodné.

7. Podľa ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (písm. a/), ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (písm. b/) alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písm. c/).

7.1. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).

7.2. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

8. Dovolateľ vyvodzoval prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p., keďže rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

8.1. Uvedený dôvod prípustnosti dovolania predpokladá, že právnu otázku dovolací súd dosiaľ neriešil a je potrebné, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Právna úprava účinná od 1. júla 2016 dáva dovolaciemu súdu právomoc rozhodnúť o tom, či ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola dosiaľ riešená. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej činnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí).

8.2. Pokiaľ žalovaný namietal, že dovolateľ nevymedzil ním tvrdený dovolací dôvod v súlade so zákonom (§ 432 ods. 2 C. s. p.), dovolací súd uvádza, že žalobca vo svojom dovolaní vymedzil právne posúdenie uskutočnené odvolacím súdom, ktoré považoval za nesprávne, uviedol, ako mal podľa jeho názoru odvolací súd správne vec právne posúdiť (t. j. ako mal podľa jeho názoru aplikovať, resp. interpretovať ustanovenie § 155 ods. 2 zákona o konkurze) a zároveň z obsahu dovolania (k tomu viď ustanovenie § 124 ods. 1 v spojení s ustanovením § 438 ods. 1 C. s. p.) jednoznačne vyplýva právna otázka, ktorá má byť predmetom dovolacieho prieskumu najvyšším súdom. K tomu dovolací súd uvádza, že náležitosti dovolania nemôže posudzovať striktne formalisticky, ako to vo svojom vyjadrení prezentoval žalovaný, nakoľko takýmto prístupom by došlo zo strany najvyššieho súdu k odňatiu práva žalobcu na prístup k súdu a k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu.

8.3. Právna otázka – „či schválením reštrukturalizačného plánu dochádza k zániku záložného práva zriadeného na majetok záložcu, voči ktorému bola povolená reštrukturalizácia, ak je záložným právom zabezpečená pohľadávka osoby odlišnej od osoby záložcu“ – nastolená dovolateľom v rozhodovanej veci doposiaľ nebola predmetom dovolacieho prieskumu, čím je splnená zákonná podmienka prípustnosti podaného dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p..

9. Predmetom dovolacieho konania je tak v kontexte dovolateľom nastolenej právnej otázky v zásade otázka výkladu a aplikácie ustanovenia § 155 ods. 2 zákona o konkurze.

10. Podľa § 155 ods. 2 ZKR, zverejnením uznesenia o potvrdení reštrukturalizačného plánu v Obchodnom vestníku zaniká právo veriteľov, ktorí riadne a včas podľa tohto zákona neprihlásili svoje pohľadávky, vymáhať tieto pohľadávky voči dlžníkovi, ako aj riadne a včas neprihlásené zabezpečovacie práva vzťahujúce sa na majetok dlžníka; to platí rovnako aj pre podmienené pohľadávky, ktoré mali byť uplatnené prihláškou.

11. Pokiaľ ide o výklad citovaného zákonného ustanovenia, dovolateľ zastáva názor, že zverejnením uznesenia o potvrdení reštrukturalizačného plánu v Obchodnom vestníku zanikajú všetky

zabezpečovacie práva vzťahujúce sa na majetok dlžníka, ak neboli riadne a včas prihlásené v reštrukturalizačnom konaní.

11.1. Naopak žalovaný a intervenient zastávajú právny názor, že účinky zverejnenia uznesenia o potvrdení reštrukturalizačného plánu v Obchodnom vestníku sa týkajú zániku len tých zabezpečovacích práv vzťahujúcich sa na majetok reštrukturalizačného dlžníka, ak zabezpečujú pohľadávku obligačného veriteľa voči reštrukturalizačnému dlžníkovi. Naopak predmetné účinky zverejnenia uznesenia o potvrdení reštrukturalizačného plánu sa podľa nich nevzťahujú na zabezpečovacie právo (konkrétne záložné právo) zriadené na majetku reštrukturalizačného dlžníka vystupujúceho v postavení záložcu, ktoré zabezpečuje pohľadávku tretej osoby voči záložnému veriteľovi.

11.2. Ohľadne predmetnej právnej otázky možno poukázať aj na názor prezentovaný v odbornej literatúre, podľa ktorého „pokiaľ ide o prípadné zabezpečovacie práva, ktoré síce viaznu na dlžníkovom majetku, no zabezpečujú pohľadávku voči inej osobe ako reštrukturalizovanému dlžníkovi, tak takéto zabezpečovacie práva sú účinnosťou plánu nedotknuté. Takýto zabezpečený veriteľ ani nemá pohľadávku voči dlžníkovi, ktorú by mohol uplatniť v reštrukturalizácii, keďže jeho obligačným dlžníkom je iný subjekt ako reštrukturalizácii podrobený dlžník“ (k tomu viď aj: Pospíšil, B. a kol., Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár, 2. vydanie. Wolters Kluwer: Bratislava, 2016, s. 811).

Bod 12

12. K uzneseniu ústavného súdu zo 4. júna 2008, č. k. I. ÚS 193/08-20 – na ktoré v dovolaní poukazoval žalobca – dovolací súd uvádza, že ústavný súd v ňom iba všeobecne skonštatoval, že „realizáciou svojich oprávnení vyplývajúcich z druhého akcesorického vzťahu – záložnej zmluvy – mohol sťažovateľ prihlásiť svoju pohľadávku v rámci konania o reštrukturalizácii ako zabezpečenú, a naopak nerealizácia týchto oprávnení, t. j. neprihlásenie tejto pohľadávky v konaní o reštrukturalizácii, má za následok ich zánik“. Zároveň je však nutné uviesť, že ústavný súd v predmetnom uznesení o odmietnutí ústavnej sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej (ktoré však nemá všeobecnú záväznosť – pozn. dovolacieho súdu) rozhodoval o otázke, ktorá nie je skutkovo a právne totožná so situáciou v rozhodovanom spore. V predmetnom uznesení následne ústavný súd uviedol, že „súbežné zachovanie nárokov sťažovateľa voči reštrukturalizovanému dlžníkovi z oboch zabezpečovacích pohľadávok zabezpečujúcich splnenie tej istej hlavnej pohľadávky by znamenalo popretie účelu samotnej reštrukturalizácie“.

12.1. Dovolací súd zároveň poukazuje aj na odlišné stanovisko sudcu Milana Ľalíka k Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11. júna 2014, sp. zn. I. ÚS 426/2013, v ktorom uviedol, že „reštrukturalizačný plán môže upraviť vznik, zmenu alebo zánik iba tých pohľadávok, ktoré sa v reštrukturalizácii uplatňujú prihláškou“.

12.2. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je zrejmé, že ani v samotnej rozhodovacej praxi ústavného súdu neexistuje jednoznačný záver, pokiaľ ide o posudzovanie účinkov zverejnenia uznesenia o potvrdení reštrukturalizačného plánu v Obchodnom vestníku podľa § 155 ods. 2 ZKR.

13. Z obsahu dovolacej argumentácie je zrejmé, že žalobca v spore vychádzal z doslovného znenia ustanovenia § 155 ods. 2 ZKR.

13.1. Jazykový výklad však predstavuje len prvotné priblíženie sa k obsahu interpretovanej právnej normy, na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu alebo na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu (k tomu viď napr. aj I. ÚS 351/2010). Súd tak nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca musí sa od neho odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Samozrejme, že v takýchto prípadoch sa súd zároveň musí vyvarovať svojvôle a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii (obdobne aj III. ÚS 341/2007).

13.2. Z predmetných záverov je potrebné vychádzať aj v rozhodovanej veci. Na správne zodpovedanie dovolateľom nastolenej právnej otázky nie je možné izolovane posudzovať ustanovenie § 155 ods. 2 ZKR, ale je nutné zohľadniť predovšetkým systematickú súvislosť, pokiaľ ide o právnu úpravu reštrukturalizačného konania.

Bod 14

14. Vo vzťahu k zabezpečovacím právam dovolací súd poukazuje predovšetkým na účinky začatia reštrukturalizačného konania podľa ustanovenia § 114 ods. 1 písm. c/ ZKR, podľa ktorého pre zabezpečenú pohľadávku, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou, nemožno začať ani pokračovať vo výkone zabezpečovacieho práva na majetok patriaci dlžníkovi. Uvedené zákonné obmedzenie sa vzťahuje len tie zabezpečovacie práva, ktoré zabezpečujú pohľadávky, ktoré sa v reštrukturalizácii uplatňujú prihláškou podľa § 120 ods. 1 ZKR. V reštrukturalizácii si prihláškou uplatňujú pohľadávky veritelia reštrukturalizačného dlžníka, ktoré vznikli do zverejnenia uznesenia súdu o začatí reštrukturalizačného konania v Obchodnom vestníku. Ak si veriteľ svoju pohľadávku voči reštrukturalizačnému dlžníkovi neprihlási prihláškou, zanikne v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu jeho právo takúto pohľadávku voči dlžníkovi vymáhať.

14.1. Naopak právna úprava (ustanovenie § 114 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 118 ZKR) nezabraňuje výkonu zabezpečovacieho práva na majetok dlžníka, ak je týmto majetkom zabezpečený záväzok iného dlžníka (veriteľ zabezpečenej pohľadávky nie je osobným veriteľom dlžníka, ktorému bola povolená reštrukturalizácia). Ustanovenie § 114 ods. 1 písm. c/ zákona o konkurze zabraňuje výkonu zabezpečovacieho práva len vtedy, ak je ním zabezpečená pohľadávka, ktorá sa uplatňuje prihláškou, pričom je právne irelevantné, či si veriteľ pohľadávku prihlási. Ak by si veriteľ pohľadávku neprihlásil, táto sa stane v prípade zverejnenia uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku nevymáhateľnou. Ak však dlžník, ktorému bola povolená reštrukturalizácia, zabezpečuje svojim majetkom záväzok tretej osoby (napr. zriadi záložné právo na svoje nehnuteľnosti na zabezpečenie záväzku tretej osoby), môže veriteľ tretej osoby realizovať svoje zabezpečovacie právo napr. výkonom záložného práva (k tomu viď aj: Ďurica, M., Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár, 2. vydanie. C. H. BECK: Praha, 2015).

14.2. Povolením reštrukturalizácie podľa ustanovenia § 118 ods. 1 ZKR ostávajú zachované účinky, ktoré nastali začatím reštrukturalizačného konania a tieto sa iba dopĺňajú (viď § 118 ods. 3 a ods. 4 ZKR).

14.3. Z uvedeného je zrejmé, že začatie reštrukturalizačného konania a ani povolenie reštrukturalizácie nebráni veriteľovi tretej osoby vo výkone zabezpečovacieho práva zaťažujúceho majetok reštrukturalizačného dlžníka.

Bod 15

15. Rovnako dovolací súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil odlišnosť v právnej úprave konkurzného a reštrukturalizačného konania, konkrétne v skutočnosti, že v konkurze si môže v súlade s ustanovením § 28 ods. 7 ZKR uplatniť svoju pohľadávku prihláškou aj veriteľ, ktorý má pohľadávku voči inej osobe ako úpadcovi, ak je zabezpečená zabezpečovacím právom vzťahujúcim sa k majetku úpadcu. V reštrukturalizácii však takýto postup nie je možný, keďže v reštrukturalizácii si môže prihlásiť svoju pohľadávku (vrátane zabezpečovacieho práva) iba veriteľ, ktorý je obligačným veriteľom reštrukturalizačného dlžníka.

Bod 16

16. Vychádzajúc z vyššie uvedeného a so zreteľom na dovolateľom vymedzenú právnu otázku dovolací súd konštatuje, že:

I. Účinky zverejnenia reštrukturalizačného plánu v Obchodnom vestníku podľa ustanovenia § 155 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov v podobe zániku práva vymáhať pohľadávky voči reštrukturalizačnému dlžníkovi a v podobe zániku riadne a včas neprihlásených zabezpečovacích práv viaznucich na majetku reštrukturalizačného dlžníka sa vzťahujú len na tie pohľadávky a zabezpečovacie práva, ktoré je možné prihláškou prihlásiť v reštrukturalizácii.

II. Zverejnením uznesenia o potvrdení reštrukturalizačného plánu v Obchodnom vestníku nedochádza k zániku zabezpečovacích práv zriadených na majetku reštrukturalizačného dlžníka, ak je zabezpečovacím právom zabezpečená pohľadávka tretej osoby odlišnej od reštrukturalizačného dlžníka.

III. Zabezpečovacie práva zriadené na majetku reštrukturalizačného dlžníka, ktoré zabezpečujú pohľadávku tretej osoby, zostávajú účinnosťou reštrukturalizačného plánu nedotknuté za predpokladu, že zabezpečený veriteľ (t. j. obligačný veriteľ tretej osoby) nevyslovil súhlas, aby sa jeho právne postavenie riešilo v reštrukturalizačnom pláne.

17. Dovolací súd zároveň uvádza, že tvrdenie žalobcu o tom – že na základe pristúpenia k záväzku úpadcu, ktorým sa zaviazal uhradiť intervenientovi záväzok, vzniklo intervenientovi právo na priame

peňažné plnenie aj voči žalobcovi, a že intervenient mal v reštrukturalizačnom konaní postavenie obligačného veriteľa – je nesprávne.

17.1. Žalobca pristúpil k záväzku úpadcu voči intervenientovi podľa ustanovenia § 534 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „kto sa s dlžníkom dohodne, že splní jeho záväzok voči jeho veriteľovi, má voči dlžníkovi povinnosť poskytovať plnenie jeho veriteľovi. Veriteľovi z toho však priame právo nevznikne“.

17.2. Pristúpením k záväzku podľa ustanovenia § 534 Občianskeho zákonníka vzniká pristupujúcemu dlžníkovi voči pôvodnému dlžníkovi záväzok, aby miesto pôvodného dlžníka poukazoval jeho veriteľovi plnenie tvoriace predmet záväzku a pôvodný dlžník má právo požadovať, aby pristupujúci záväzok namiesto neho splnil predmetný záväzok. Pokiaľ však ide o veriteľa, ten je – ako to vyplýva z druhej vety § 534 Občianskeho zákonníka – oprávnený požadovať splnenie záväzku iba od pôvodného dlžníka. Preto veriteľ vystupuje v postavení obligačného veriteľa iba vo vzťahu k pôvodnému dlžníkovi, vo vzťahu k pristupujúcemu dlžníkovi veriteľ takéto právo – na rozdiel od pristúpenia k záväzku podľa § 533 Občianskeho zákonníka – nemá. Veriteľ tak nemá aktívnu legitimáciu na uplatnenie svojho nároku voči pristupujúcemu dlžníkovi.

17.3. Z uvedeného vyplýva, že intervenient nebol (a ani doposiaľ nie je) obligačným veriteľom žalobcu ako pristupujúceho dlžníka k záväzku úpadcu ako pôvodného dlžníka. Intervenient si z tohto dôvodu nemohol prihláškou prihlásiť svoju pohľadávku voči úpadcovi (zabezpečenú záložným právom zriadeným na nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalobcu) v reštrukturalizačnom konaní vedenom na žalobcu.

18. Vzhľadom na vyslovené právne závery (viď body 16 a 17 vyššie) dovolací súd uzatvára, že súdy nižšej inštancie dospeli k správnemu právnemu záveru o tom, že záložné právo zriadené v prospech intervenienta ako záložného veriteľa na nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalobcu na zabezpečenie záväzku úpadcovi voči intervenientovi (ku ktorému pristúpil žalobca ako pristupujúci dlžník podľa § 534 Občianskeho zákonníka) zverejnením uznesenia o potvrdení reštrukturalizačného plánu žalobcu ako reštrukturalizačného dlžníka v Obchodnom vestníku nezaniklo. Záložné právo naďalej zabezpečuje splnenie dlhu úpadcom a žalobcovi ako záložcovi plynú zo záložného práva povinnosti vyplývajúce zo záložnej zmluvy a zo zákona, vrátane povinnosti vyplývajúcej mu z ustanovenia § 79 ods. 1 ZKR na výzvu správcu zaplatiť mu v konkurze prihlásenú sumu zabezpečenej pohľadávky pod následkom zapísania založených nehnuteľností do konkurznej podstaty v prípade nesplnenia výzvy.

18.1. Zároveň konajúce súdy správne skonštatovali, že nakoľko žalobca na výzvu sumu zabezpečenej pohľadávky v určenej lehote neuhradil, žalovaný správca dôvodne zapísal nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu zaťažené záložným právom podľa § 67 ods. 2 ZKR do oddelenej konkurznej podstaty zabezpečeného veriteľa (t. j. intervenienta) ako majetok tretej osoby podliehajúci konkurzu, ktorý zabezpečuje úpadcov záväzok voči intervenientovi (§ 67 ods. 1 písm. c/ ZKR).

19. Preto dovolací súd dospel k záveru, že žalobca nedôvodne odvolaciemu súdu vytýkal nesprávne právne posúdenie veci a jeho dovolanie smeruje proti vecne správnemu rozhodnutiu odvolacieho súdu.

20. Vzhľadom na to, že v rozhodovanej veci odvolací súd správne posúdil právnu otázku podstatnú pre rozhodnutie vo veci, najvyšší súd podľa ustanovenia § 448 C. s. p. dovolanie žalobcu ako nedôvodné zamietol.

21. O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd v súlade s ustanovením § 453 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že v dovolacom konaní úspešným – žalovanému a intervenientovi – priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania. O výške náhrady trov dovolacieho konania žalovaného a intervenienta rozhodne súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

22. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e :

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

Právne predpisy

OZ

151a

Záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva (ďalej len „záloh”), ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená.

§ 151j

(1) Ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže záložný veriteľ začať výkon záložného práva. V rámci výkonu záložného práva sa záložný veriteľ môže uspokojiť spôsobom určeným v zmluve alebo predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona,3e) alebo domáhať sa uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných zákonov,3f) ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak.

3f) Napríklad zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.

ZKR

§ 28

(1) Pohľadávka, ktorá nie je pohľadávkou proti podstate, sa v konkurze uplatňuje prihláškou.  

(2) Prihláška sa podáva v jednom rovnopise u správcu, pričom správcovi musí byť doručená v základnej prihlasovacej lehote do 45 dní od vyhlásenia konkurzu; v jednom rovnopise veriteľ doručí prihlášku aj na súd.  

(3) Ak veriteľ doručí správcovi prihlášku neskôr, na prihlášku sa prihliada, veriteľ však nemôže vykonávať hlasovacie právo a ďalšie práva spojené s prihlásenou pohľadávkou. Právo na pomerné uspokojenie veriteľa tým nie je dotknuté; môže byť však uspokojený len z výťažku zaradeného do rozvrhu zo všeobecnej podstaty, ktorého zámer zostaviť bol oznámený v Obchodnom vestníku po doručení prihlášky správcovi. Zapísanie takejto pohľadávky do zoznamu pohľadávok správca zverejní v Obchodnom vestníku s uvedením veriteľa a prihlásenej sumy.  

(4) Ak ide o zabezpečenú pohľadávku, v prihláške doručenej správcovi sa musí riadne a včas uplatniť aj zabezpečovacie právo, a to v základnej prihlasovacej lehote 45 dní od vyhlásenia konkurzu, inak zanikne.  

(5) Prihláškou možno uplatniť aj budúcu pohľadávku alebo pohľadávku, ktorej vznik je viazaný na splnenie podmienky (ďalej len “podmienená pohľadávka”); práva spojené s podmienenou pohľadávkou je však podmienený veriteľ oprávnený uplatňovať, až keď správcovi preukáže vznik podmienenej pohľadávky.  

(6) Doručenie prihlášky správcovi má pre plynutie premlčacej lehoty a zánik práva rovnaké právne účinky ako uplatnenie práva na súde.  

(7) V konkurze uplatňuje svoju pohľadávku prihláškou aj veriteľ, ktorý má pohľadávku voči inej osobe ako úpadcovi, ak je zabezpečená zabezpečovacím právom vzťahujúcim sa k majetku úpadcu. Takýto veriteľ môže byť v konkurze uspokojený iba z výťažku získaného speňažením majetku, ktorý zabezpečuje jeho pohľadávku, pričom hlasovacie práva na schôdzi veriteľov môže vykonávať iba v rozsahu, v akom jeho pohľadávka bude pravdepodobne uspokojená z majetku, ktorým je zabezpečená.  

(8) Ak si takýto veriteľ svoju zabezpečenú pohľadávku v základnej prihlasovacej lehote neprihlási, na jeho zabezpečovacie právo sa v konkurze neprihliada, má však proti dotknutej podstate právo na vydanie toho, o čo sa dotknutá podstata v dôsledku toho obohatila, pričom takéto právo môže uplatniť proti dotknutej podstate ako pohľadávku proti podstate, ktorá sa však uspokojí až po uspokojení všetkých ostatných pohľadávok proti tejto podstate.  

§ 79

Majetok tretích osôb zabezpečujúci záväzky úpadcu 

(1) Pred tým, ako správca zapíše majetok tretej osoby zabezpečujúci záväzok úpadcu do súpisu, je povinný vyzvať tretiu osobu, aby do 30 dní od doručenia výzvy zaplatila k rukám správcu sumu rovnajúcu sa hodnote tohto majetku odsúhlasenú dotknutými zabezpečenými veriteľmi alebo prihlásenú sumu zabezpečenej pohľadávky, do ktorej je zabezpečená, ak je nižšia ako hodnota tohto majetku. Ak tretia osoba výzvu správcu splní, zabezpečovacie právo na majetku tretej osoby zanikne; ak ju nesplní, správca zapíše majetok tretej osoby do súpisu. 

(2) Majetok tretej osoby zabezpečujúci záväzok úpadcu zapísaný do súpisu môže správca speňažiť podľa tohto zákona; správca pritom koná v mene tejto osoby. 

(3) Ak majetok tretej osoby zabezpečujúci záväzok úpadcu zapísaný do súpisu z dôvodu zániku zabezpečovacieho práva prestane podliehať konkurzu, správca bezodkladne vylúči majetok tretej osoby zo súpisu. 

§ 114

(1) Začatie reštrukturalizačného konania má tieto účinky: 

a) dlžník je povinný obmedziť výkon svojej činnosti na bežné právne úkony; iné právne úkony dlžníka podliehajú súhlasu správcu, ktorý vypracoval posudok, 

b) pre pohľadávku, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou, nemožno začať konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie na majetok patriaci dlžníkovi; už začaté konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania sa prerušujú, 

c) pre zabezpečenú pohľadávku, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou, nemožno začať ani pokračovať vo výkone zabezpečovacieho práva na majetok patriaci dlžníkovi, 

d) druhá zmluvná strana nemôže vypovedať zmluvu uzatvorenú s dlžníkom alebo od nej odstúpiť pre omeškania dlžníka s plnením, na ktoré druhej zmluvnej strane vznikol nárok pred začatím reštrukturalizačného konania; vypovedanie zmluvy alebo odstúpenie od zmluvy z tohto dôvodu je neúčinné, 

e) zmluvné dojednania umožňujúce druhej zmluvnej strane vypovedať zmluvu uzatvorenú s dlžníkom alebo od nej odstúpiť z dôvodu reštrukturalizačného konania alebo konkurzného konania sú neúčinné, 

f) pohľadávku, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou, nemožno voči dlžníkovi započítať. 

 (2) Právne úkony dlžníka môže správca schváliť, len ak zhodnotia majetok dlžníka alebo ak sú potrebné na dosiahnutie účelu reštrukturalizácie. Dlžník je povinný na tento účel poskytnúť správcovi všetky informácie o schvaľovanom právnom úkone a inú s tým súvisiacu súčinnosť. Ak dlžník urobí právny úkon podliehajúci súhlasu správcu bez súhlasu správcu, platnosť právneho úkonu tým nie je dotknutá, právnemu úkonu však možno v konkurze odporovať, ak bol na majetok dlžníka do dvoch rokov od začatia reštrukturalizačného konania vyhlásený konkurz. 

(3) Ak tento zákon neustanovuje inak, účinky začatia reštrukturalizačného konania zanikajú zverejnením oznamu o nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o zastavení reštrukturalizačného konania v Obchodnom vestníku; oznam súd zverejní v Obchodnom vestníku bezodkladne po tom, čo uznesenie nadobudne právoplatnosť.

§ 118

Začatie reštrukturalizácie 

(1) Povolením reštrukturalizácie sa začína reštrukturalizácia. Reštrukturalizácia sa považuje za povolenú zverejnením uznesenia o povolení reštrukturalizácie v Obchodnom vestníku. 

(2) Ak tento zákon neustanovuje inak, reštrukturalizácia bráni tomu, aby sa na toho istého dlžníka začalo alebo prebiehalo konkurzné konanie; ak počas reštrukturalizácie dôjde na súd návrh na vyhlásenie konkurzu, súd návrh na vyhlásenie konkurzu uznesením odmietne. 

(3) Povolením reštrukturalizácie sa konania prerušené podľa § 114 ods. 1 písm. b) zastavujú. Ak v týchto konaniach už došlo k speňaženiu majetku, avšak výťažok ešte nebol vyplatený oprávnenému, výťažok po odpočítaní trov konania sa vráti dlžníkovi. 

(4) Súdne a rozhodcovské konania o pohľadávkach, ktoré sa v reštrukturalizácii uplatňujú prihláškou, sa povolením reštrukturalizácie prerušujú; tieto nároky možno uplatniť voči dlžníkovi len spôsobom podľa § 120 ods. 1 a § 124 ods. 4.

§ 120

(1) Ak tento zákon neustanovuje inak, právo uplatňovať svoje nároky počas reštrukturalizácie majú len veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili svoje pohľadávky. Ak sa tieto nároky v reštrukturalizácii riadne a včas neuplatnia prihláškou, právo vymáhať tieto nároky voči dlžníkovi v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom zaniká. 

(2) Pohľadávky, ktoré vznikli voči dlžníkovi počas reštrukturalizačného konania, pracovnoprávne nároky, na ktoré nárok vznikol za obdobie kalendárneho mesiaca, v ktorom došlo k začatiu reštrukturalizačného konania, odmena správcu a nepeňažné pohľadávky sa v reštrukturalizácii neuplatňujú prihláškou (ďalej len “prednostné pohľadávky”). Na prednostné pohľadávky nepôsobia účinky začatia reštrukturalizačného konania ani sa nezahŕňajú do reštrukturalizačného plánu, ibaže s tým ich veritelia súhlasia. 

(3) Za prednostné pohľadávky sa nepovažujú nároky ručiteľov, spoludlžníkov alebo iných osôb, ktorým vznikne po začatí reštrukturalizačného konania pohľadávka voči dlžníkovi, ak budú za neho plniť záväzok, ktorý vznikol pred začatím reštrukturalizačného konania. Tieto nároky musia byť v reštrukturalizácii uplatnené prihláškou ako podmienené pohľadávky, inak v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom zaniká právo vymáhať tieto nároky voči dlžníkovi. 

(4) Ak súd počas reštrukturalizácie vyhlási na majetok dlžníka konkurz, prednostné pohľadávky, ak vznikli v súvislosti s prevádzkovaním podniku dlžníka počas reštrukturalizačného konania, sa v konkurze v nezabezpečenom rozsahu uspokojujú zo všeobecnej podstaty pred inými nezabezpečenými pohľadávkami. 

§ 155           Účinky súdom potvrdeného plánu 

(1) Ustanovenia plánu sa zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku stávajú účinnými voči všetkým účastníkom plánu; ustanovenia plánu o novom úvere sú účinné voči každému. 

(2) Zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku zaniká právo veriteľov, ktorí riadne a včas podľa tohto zákona neprihlásili svoje pohľadávky, vymáhať tieto pohľadávky voči dlžníkovi, ako aj riadne a včas neprihlásené zabezpečovacie práva vzťahujúce sa na majetok dlžníka; to platí rovnako aj pre podmienené pohľadávky, ktoré mali byť uplatnené prihláškou. 

(3) Plán potvrdený súdom sa považuje za právny úkon urobený vo forme a spôsobom, ktorý je vyžadovaný osobitnými predpismi pre vznik, zmenu alebo zánik práv alebo záväzkov obsiahnutých v pláne. Ak je pre vznik, zmenu alebo zánik práva alebo záväzku obsiahnutého v pláne potrebné rozhodnutie príslušného orgánu, právo alebo záväzok vznikne, zmení sa alebo zanikne až rozhodnutím príslušného orgánu; príslušný orgán nemôže odmietnuť vydať potrebné rozhodnutie len z dôvodu, že plán ako právny úkon nie je urobený vo forme alebo spôsobom vyžadovaným osobitným predpisom. 

(4) Plánom zostávajú nedotknuté práva veriteľov domáhať sa uspokojenia ich pôvodných pohľadávok voči spoludlžníkom a ručiteľom dlžníka, ako aj práva veriteľov domáhať sa uspokojenia ich pôvodných zabezpečených pohľadávok z majetku tretích osôb. 

(5) Ak je to potrebné na dosiahnutie vzniku, zmeny alebo zániku práva predpokladaného plánom, účastník plánu alebo dozorný správca sa môže domáhať na súde, aby vyhlásenie vôle účastníka plánu bolo nahradené rozhodnutím súdu. 

Súdne rozhodnutia

NS ČR 29 Cdo 2606/2000

Rozhodnutie NS ČR sp. zn. 29 Cdo 2606/2000 z 10. 10. 2001:

NS SR Obo 113/99 (ZSP 19/2000)

Zo súdne praxe, 19/2000, časť Poznámka:

R 29/2000

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 1999, sp.zn. 2 Cdo 71/99

Literatúra

ABGB ON

KLETEČKA, Andreas a Martin SCHAUER. ABGB-ON: Kommentar zum Allgemeinen bürgerlichen Gesetzbuch. Wien: Manz, 2010. ISBN 978-3-214-09080-7

§ 461/2

ABGB KK

KOZIOL, Helmut, Peter BYDLINSKI a Raimund BOLLENBERGER. Kurzkommentar zum ABGB: Allgemeines Bürgerliches Gesetzbuch, Ehegesetz, Konsumentenschutzgesetz, IPR-Gesetz, Rom I- und Rom II-VO. 4., überarbeitete Auflage. Wien: Verlag Österreich, 2014. ISBN 978-3-7046-6600-0.

§ 466/3